Z denníka Alky 4

Ako sa hovorí – nie každý deň je nedeľa

Ako sa hovorí – nie každý deň je nedeľa. Dnes bol práve takýto deň. Začalo to hneď ráno. Keď som čakala Katku a jej mamku na parkovisku, Katke sa z auta nechcelo. Pevne sa držala predného operadla a napriek tomu, že som sa jej všelijak prihovárala, naschvál sa pozerala iným smerom. Nereagovala ani na láskavé slová svojej mamky, ktorá ju nakoniec vytiahla z auta nasilu. No aj potom sa mamky držala ako kliešť a odmietala ísť do školy. Parkovisko, kde Katku vyzdvihujem, je od školy vzdialené asi 200 m. Dá sa síce zastať aj v blízkosti školy, no je to pre mamku zbytočná zachádzka, tak sme sa dohodli, že tých niekoľko metrov od auta absolvujeme už ruka v ruke s Katkou samé. No toto ráno mi ruku nepodala. Kráčala potichu so sklonenou hlavou a na moje otázky typu „Ako si sa mala cez víkend?“ nereagovala. Keď sme prišli na chodbu ku jej skrinke, odomkla ju, no odmietla sa prezliecť. Ja som si odtiaľ vybrala svoje prezúvky, kým ona sedela na lavičke a pozerala do zeme. Snažila som sa jej vyzliecť vetrovku, no bránila sa. Nepomáhal úsmev, vysvetľovanie, nič. Až keď zasiahla jej pani učiteľka, konečne sa pomaly prezula a prezliekla. Slová pani učiteľky majú moc. Je pre dievčatko autoritou, kým ja iba kamarátkou. Zaťatosť a neochota pokračovali aj počas vyučovania. Namiesto dokresľovania jabĺčok do košíka si gúľala ceruzku po lavici, až kým nespadla na zem. Katka sa postavila, obišla lavicu a naspäť sa vrátila aj s ceruzkou. Keď zábavku zopakovala už po tretí krát, nenápadne som na to upozornila pani učiteľku, ktorá pochopila, vzala Katke ceruzku, zavrela peračník a vrátila ju do deja na hodine. Podobných dní som zažívala viac. Aj doma si všimli zmenu. Ich dcérka sa sťažovala na bolesti bruška, vymýšľala si, že ďalší deň nie je škola, že je sobota. Do školy sa jej nechcelo. K tomu sa občas pridal aj plač. Zarazilo ma to. Za posledné dni som si totiž nevšimla žiaden dôvod k takýmto reakciám. Žiaden konflikt, či výsmech. Začala som premýšľať, čo sa s Katkou deje. Robím niečo zlé? Netlačím na ňu príliš pri úlohách, ktoré sú pre ňu náročné? Reagujem na jej správanie adekvátne? Kde robím chybu? Alebo je to tým, že si v triede ešte vždy nenašla žiadnu kamarátku, či kamaráta? V družine má Peťka, no ten nie je jej spolužiakom a tak je cez vyučovanie a prestávky Katka iba pri mne. ČO JE TEDA DÔVODOM JEJ TRÁPENIA? Sama to nedokáže pomenovať, tak ako na to mám prísť? Spájam sa s kolegyňami z CVI a spoločne sa púšťame do pátrania. Stretávame sa, vedieme rozhovory. Posúvame si každý nápad, vzájomne rozoberáme svoje podnety. Do centra prichádzajú rodičia a spoločne sa snažíme prísť problému na kĺb. A tak skladáme plány, prichádzame s nápadmi na zmenu. Z rozhovorov vyplynulo, že najhoršie zvládnuteľné sú raňajšie príchody do školy. V bývalej škole chodievala Katka do školy sama a s asistentkou sa stretla až v triede. Skúsime sa teda vrátiť ku starému modelu. Ráno budú prichádzať autom až ku škole, aby dieťa mohlo samostatne prejsť tých pár krokov až ku vchodu. Okrem toho som si uvedomila, že pre Katku môže byť obmedzujúce aj to, že máme spoločnú šatníkovú skrinku. Preto sa okamžite informujem, či by sa pre mňa nenašla nejaká voľná. Nemusela by som potom pri Katke stáť, vyberať si prezúvky a zaberať jej v skrinke miesto. Veď všetky deti majú skrinku sami pre seba, nedelia sa o ňu s nikým iným. Podarilo sa! Mám svoj vlastný šatník a Katke uvoľňujem ten jej. S ďalším radikálnym nápadom prišla triedna učiteľka. Podľa jej pokynov bude moje miesto od ďalšieho dňa celkom vzadu, kým ona sa bude snažiť Katke venovať viac, ako doteraz. A ak bude treba, ja budem k dispozícii ostatným deťom. A tiež Katke. 

Nadišiel deň D. Na mobile mi ráno pípla sms-ka od Katkinej mamky s informáciou, že dieťa je na ceste do triedy. O chvíľku ju vidím prichádzať. Vítam ju v škole a oznamujem jej, že v skrinke už nemám svoje veci a odteraz pri jej prezliekaní sa nebudem. Prekvapene sa na mňa pozerá a aby pochopila, že to myslím vážne, vchádzam do triedy. Nechávam ju samu, nech sa prezuje. Po chvíli vojde a hľadá ma očami. Podídem k nej a vysvetľujem ju, že je už taká šikovná, že už pri nej nebudem sedieť, lebo ona všetko zvládne aj bezo mňa. Ak by ma ale potrebovala, budem tu pre ňu, ibaže celkom vzadu. Ďalšie dni sa jej nálada výrazne zmenila. Zdá sa, akoby celá žiarila. Neustále sa hlási, aby si od pani učiteľky vypýtala pomoc. Alebo aspoň jej pozornosť. Oveľa častejšie sa otáča smerom ku spolužiakom a pozoruje ich. Zabáva sa na ich rozhovoroch, smeje sa a pomaly sa stáva jednou z nich. Cez prestávku sa na moje veľké začudovanie odoberá za svojimi spolužiakmi dozadu do herne a pripája sa k nim. Nechám ich a vôbec sa tam neukazujem. Snažím sa ju okato nesledovať, aby nemala pocit, že jej „stojím za chrbtom“. Na hodinách sa venujem iným deťom a očkom sledujem Katku, či ma nevolá. A veru nevolá. Snaživo pracuje a pani učiteľka ju chváli a všíma si ju. Zdá sa, že sa Katka konečne cíti slobodná a seberovná voči ostatným deťom. Od jej mamky sa neskôr dozvedám, že odkedy prichádza do školy sama, nedovolí svojej mamke ani vystúpiť z auta. Aby každý videl, že to dokáže aj bez nej… Katka, dievčatko s downovým syndrómom, zatiaľ nemá vlastných kamarátov. No už sa necíti tak izolovane. Cíti sa byť súčasťou triedy, zvláda sa sama o seba postarať. A stačilo jej dať k tomu priestor. Začať jej dôverovať, že to zvládne. A ONA NÁS NESKLAMALA.