Blog

Neďaleko nás postával muž, ktorého sme poznali. Z videnia. Z diaľky sme sa mu vždy vyhýbali, deti sa ho báli. Bol urastený, starý, s vážnou tvárou. Nikdy sa neusmieval. Martinka s balíčkom v rukách bojazlivo vykročila smerom k mužovi.

Adam si po čase začal uvedomovať, že v triede je sám. Nie, že by si ho nikto nevšímal. Dokonca si ho všímali až príliš. Spolužiaci si ho doberali pre každú hlúposť.

Aký to musí byť pocit nevedieť upokojiť vlastné dieťa? Je toto dôvod, pre ktorý sú v parku v čase, keď väčšina detí ešte pije doma ranné kakao? Aby nikoho nestretli v momente, keď ten "stav" na neho príde?

Čo tak zorganizovať prázdninový výlet pred koncom prázdnin a pomôcť aj ostatným deťom s návratom do školy?

Anka chce byť svojim spolužiakom rovnocenná!

A všetci vieme, že “Čo sa v mladosti naučíš ...” Preto sme začali s nácvikom čo najskôr.  

Netuším, aký to bude deň. Zamilovala som si tieto deti, preto lúčenie s nimi pre mňa asi nebude jednoduché.

Dnes som sa však rozhodla zdieľať príbeh s príchuťou viny a hanby. Príbeh, v ktorom moja reakcia zasiahla krehké stvorenie. Dieťa.

A najlepšie na tom je, že by sme sa navzájom naučili, že čítať znamená podeliť sa o svoje nadšenie… Možno si kladiete otázku: “Čo ak by ani jedno dieťa nesiahlo po knižke, keďže nemusí?”

Citlivosť k potrebám druhých sa buduje priamym kontaktom a komunikáciou. Tým, že niečo urobím a okamžite vidím dôsledky svojho konania. Ak sa opýtam, môžem dostať odpoveď.

Hádam neexistuje účinnejší liek a nástroj na získanie spolupracujúceho rodiča, ako trpezlivé načúvanie a otvorené rozhovory s odborníkmi a učiteľmi. Vo všeobecnosti sa očakáva, že rodič bude počúvať odborníka. Je to prirodzené.

Spokojne otváram knihu a začínam čítať. Pridávajú sa k nám ďalšie deti a počúvajú, kým nezazvoní. Cez ďalšiu prestávku sa pristaví aj Katka. Pritlačí sa k Lenke a počúva.

Sem tam som si na nejakú spojenú hodinu s inou triedou skúsil sadnúť na iné miesto. Prišiel som ale na to, že fungujem ako chameleón. Veľmi rýchlo sa adaptujem na fungovanie v danom rade. Väčšinou, čím ďalej som si od katedry sadol, tým som dával menší pozor.

Katka si opäť sadla na svoje miesto a čakala na vyzvanie. Konečne si z vrecúška vytiahne svoju výhru. Slávnostne jej podávam plastový rozprašovač na kvety.

Otázkami deti identifikujú nepochopené informácie a ukazujú, čo potrebujú mať vysvetlené.

Škola je ako medzinárodná konferencia. S množstvom účastníkov prichádzajúcich z rôznych prostredí, s rôznymi očakávaniami, ale spoločným cieľom. Vedeckí pracovníci chodia na konferencie s cieľom zdieľať informácie o projekte, ktorému sa venujú.

O chvíľu sa jej malá dlaň razom mení na hrnček, v ktorom myšička varila svoju kašičku a nakŕmila takmer všetky pršteky. Keď to ale opakujem po desiaty raz, samu ma to prestalo baviť a tak som prešla na spievanie. Zaujala ju hneď prvá pesnička z môjho detstva.

Môj prúd myšlienok prerušila odpoveď spolužiaka, ktorý stál pred lavicou a sledoval Riška, ako práve skladá puzzle: “Mama mi povedala, že Riško je hluchonemý.”

Začala som premýšľať, čo sa s Katkou deje. Robím niečo zlé? Netlačím na ňu príliš pri úlohách, ktoré sú pre ňu náročné? Reagujem na jej správanie adekvátne? Kde robím chybu? Alebo je to tým, že si v triede ešte vždy nenašla žiadnu kamarátku, či kamaráta?

Odborníci sú tí, ktorí v zdanlivo nevýznamnej poznámke učiteľa alebo rodiča dokážu vidieť diagnostický prvok.

Čo je to vôbec šťastie? Toto slovo obraciame z každej strany počas celého života. No zdá sa, že Damián vie, čo je to šťastie. Znamená to byť zapojený, byť výnimočný, byť súčasťou niečoho väčšieho, ako je on sám. Byť pochválený, využiť svoj potenciál, mať naplnenie.

Z pohľadu mamy pre mňa nie je dôležité, ako je pomenovaná pozícia človeka sprevádzajúceho moje dieťa v škole.

V triede zastáva učiteľ niekoľko kľúčových rolí. V prvom rade je “šéfom”.

V procese začleňovania detí so znevýhodnením, zohráva škola kľúčovú úlohu.

Slovo, ktoré na mňa v poslednom období vyskakuje z každého príspevku na facebooku, z každej reportáže.

Pri pojme ŠKOLA A VZDELÁVANIE sa mi v mysli ako prvá objaví veľká budova, do ktorej som roky vstupovala po širokých schodoch.

A takto to chcem. V to dúfam a verím. Verím, že moje deti budú žiť.

Peťko je žiakom 1. B. triedy, Katkiným spolužiakom teda nie je.

Som rodič a tento pojem vnímam ako začlenenie, včlenenie. Kam?

Od rána sa z toho neviem dostať. Do NAŠEJ škôlky? A kde je ICH škôlka?

Katka je milé dievčatko s okúzľujúcim úsmevom, veselými očkami, ktoré si vás získa hneď pri prvom stretnutí.

Hovoriť o tom, čo si pod týmto pojmom predstavujeme, ako by sme ho chceli vložiť do našich dní, do našich životov.