Inklúzia a výnimočnosť v nás

Odborná definícia pojmu inklúzia pre mňa nie je dôležitá.

Som rodič a tento pojem vnímam ako začlenenie, včlenenie. Kam? Do určitej skupiny, v ktorej sa nikto nepozastavuje nad tým, v čom sa líšim od ostatných. Ako jej právoplatný člen sa cítim uvoľnene a autenticky. Nie som v napätí, či ma skupina nevylúči preto, že rozmýšľam, vyzerám, správam sa, či premýšľam inak ako väčšina.

Snahu o začlenenie detí (zdravotne, sociálne, emočne, či inak znevýhodnených) vnímam ako paralelu so životmi nás dospelých. Inklúziu zažívame denno-denne a ani si to neuvedomujeme. Partneri s nami radi strávia čas pri večeri, aj keď nie sme dobré kuchárky. Naši súrodenci s nami radi chodia na výlety, hoci občas máme rozdielne politické názory. Rodičia nás pozývajú na nedeľný obed, aj keď sa občas pochytíme kvôli rozdielnemu pohľadu na výchovu detí. Kolegovia nás nezabudnú zavolať na firemný večierok a sused s nami rád prehodí pár slov vo výťahu. Prečo je to tak? Prečo sme súčasťou rodiny, firmy, bytového spoločenstva?

Pretože sa nedívame na rozdiely, ale na to, čo nás spája. Do popredia dávame to, čo sa nám na tom druhom páči, čo obdivujeme, v čom je dobrý.

V snahe začleniť naše deti do spoločnosti, občas sa v nich snažíme nájsť niečo výnimočné. Lebo tajne dúfame, že ak budú v niečom nadpriemerní, budú viac akceptovaní. Otázka ale stojí, prečo musia byť naše deti výnimočné, aby ich spoločnosť prijala ako svoju súčasť? Prečo práve od tých, ktorí denno-denne zdolávajú obrovské výzvy, aby viedli “obyčajný” život, očakávame, že spoločnosti budú ponúkať niečo navyše?

Koľkí z nás sú výnimoční? Koľkí z nás v niečom vynikajú? Mizivé percento. Aj keď sme v niečom skvelí, v inej oblasti sa máme čomu priúčať. V našom okolí sa totiž mnohokrát pohybuje človek, ktorý je v niečom lepší, rýchlejší, výraznejší. Naše silné a slabé stránky sa vyrovnávajú a tak väčšina z nás spadá do bežného priemeru. A tak je to v poriadku. Sme mozaika malých kamienkov. Každý je dobrý v niečom inom. Každý platným členom spoločnosti. Akceptovaný so svojimi odlišnosťami aj rovnakosťami.

V textoch budem plynulo prechádzať od pojmu “ja” pri prezentovaní svojho názoru, ku pojmu “my”, kde som hlasom rodičov, s ktorými som mala možnosť zdieľať názory týkajúce sa témy vzdelávania zdravotne znevýhodnených detí v bežnom kolektíve rovesníkov.

Inklúzia pre mňa ako rodiča znamená rešpektovanie zručností a deficitov, ktoré dieťa v danej chvíli má. Čo sa práve dokáže učiť, akú má motiváciu, ako dokáže používať ruky či učebné pomôcky, ako vie vyjadriť svoje potreby či záujmy.

Inkluzívny prístup pre jedno dieťa môže mať podobu začlenenia do kolektívu rovesníkov v bežnej triede, pre iné je to absolvovanie niektorých predmetov v samostatnej učebni so špeciálnym pedagógom. Pre ďalšie je to vzdelávanie v bezpečnom a tichom prostredí domova, s pravidelnou návštevou pani učiteľky. Sú deti, pre ktoré inklúzia znamená navštevovanie špeciálnej triedy v špeciálnej škole.

Ak ako rodič hovorím o inklúzii, mám tým na mysli začlenenie do takej skupiny ľudí, ktorá bude mať o moje dieťa úprimný záujem. Kde jeho silné stránky budú vnímané ako “nástroje”, ktoré sa dajú využiť pri vzde- lávaní a hre. Kde sa na slabé stránky bude hľadieť ako na príležitosti na učenie.

Slabé stránky sú ako maliarske plátno, ktoré chceme pomaľovať. Ale moje dieťa nedokáže v ruke udržať štetec a už vôbec mu narušená jemná motorika neumožňuje vykonávať súvislé pohyby po plátne. Namáčanie štetca do farby končí častokrát prevrhnutím misky, neporiadkom a frustráciou na strane žiaka aj učiteľa. Ak ale využijeme obrovský záujem dieťaťa o senzorické materiály a fascináciu “padaním predmetov”, môžeme získať úplné iný obraz. Namiesto tenkého štetca mu do dlane vložíme malý balón naplnený vodou zmiešanou s farbou. Že dieťa má slabé svalstvo ramenného pletenca a nedokáže hádzať? Nevadí. Plátno zložíme zo stojana a umiestnime na podlahu. A ako bonus, dieťa postavíme na stoličku umiestnenú tesne vedľa plátna (lebo má rád vyššie polo- žené miesta). Teraz už stačí len otvoriť dlaň a nechať fyzikálne sily urobiť nám radosť. Žblnkanie, šušťanie, padanie, praskanie, rozstrekovanie, zrak, sluch, dotyk … explózia podnetov, výsledkom ktorej je nečakaný výsledok.

Čo sme získali? Dieťa, ktorého sebavedomie bude rásť úmerne s tým, ako rešpektujúco sa využívajú jeho silné stránky. A my ostatní, deti aj dospelí, sme zistili, že ak si “dovolíme” vybočiť zo zabehnutých koľají, naša kreativita nemá hranice. A pod pojmom “obraz” sa nám v mysli bude odteraz otvárať nekonečný vesmír.

Som rodič. Častokrát sa na svoje dieťa nedokážem dívať objektívne. Napriek deficitom, v mojich očiach je dokonalé. Preto občas potrebujem viac pochopenia, podpory, informácií. Od odborníkov, ktorí rešpektujú, v akom rozpoložení sa v danej chvíli nachádzam. Načúvajú tomu, čo hovorím, používajú zrozumiteľný jazyk pri vysvetľovaní náročných diagnóz a terapeutických či akademických postupov. Odborníkov, ktorí ma sprevádzajú na ceste za spoznaním najlepšej cesty ku vzdelávaniu môjho dieťaťa. Takých, ktorí ma vnímajú ako partnera, citlivo reagujú na moje reakcie vznikajúce pod tlakom emócií. Odborníkov, ktorí si uvedomujú, že v prvom rade sa dívame na dieťa, živú bytosť, osobnosť so svojimi záľubami, preferenciami, či obavami. Že je to rodič, kto s dieťaťom zažil nespočetné množstvo situácií, v ktorých prejavilo svoje záujmy aj strachy. Citlivý odborník dokáže zo zdanlivo nepodstatnej poznámky rodiča vytiahnuť zrniečko, z ktorého vďaka svojej odbornosti dokáže vystavať celý hrad.

V mene rodičov vyslovujem prianie: “Hovorme spolu. Počúvajme sa navzájom. Úprimne a sústredene. Lebo my ponúkame hmotu, ktorej vy dokážete dať tvar. Tvar v podobe získanej zručnosti dieťaťa – bytosti, ktorú milujeme najviac na svete.