Dieťa so zdravotným znevýhodnením

REŠPEKT, EMPATIA, CITLIVOSŤ A TRPEZLIVOSŤ. To sú asi najčastejšie používané slová pri otázke,
prečo je dobré mať v triede aj dieťa so zdravotným znevýhodnením. Jeho prítomnosť by mala
obohatiť hodnotový rebríček spolužiakov aj pedagógov. Pretože nás neformuje iba prostredie, z ktorého vychádzame. Ale aj to, do ktorého vchádzame a v ktorom zotrvávame.

 Mnohí z nás majú iste v pamäti, keď sme ako deti stretli na ulici človeka na invalidnom vozíku. Zabudli sme na pravidlá slušnej výchovy a okato zazerali, kým nás rodič neupozornil, že sa to nepatrí. Také usmernenie, kam sa dívať alebo naopak nedívať, má viacero dôsledkov. Možno tým, že v minulých rokoch ľudia so znevýhodnením prežívali svoj život väčšinou v zariadeniach mimo spoločnosti, chýbala potreba o tejto téme hovoriť. V rodinách aj na školách. Stretnúť vozičkára na ulici bolo celkom raritné a teda, málokto bol pripravený na vhodnú reakciu. Ako deti, tak aj rodičia. Dospelí, v najlepšom úmysle nevytvárať nepríjemnú situáciu, upozornili dieťa na spoločenský prešľap. Ale v konečnom dôsledku to určite malo dosah aj na človeka, ktorý sa po chodníku pohyboval na kolesách. Mohol sa cítiť zahanbený a ignorovaný. Lebo nestojí ani za pohľad. Ľudia prechádzajúci okolo sa radšej tvárili, že ho nevidia, miesto toho, aby sa mu aspoň na zlomok sekundy pozreli do očí, prípadne sa máličko usmiali, keď ho míňali. Tak, ako to robíme, keď prechádzame okolo iných chodcov. Nepríjemné pocity z daného stretnutia by pritom vôbec nemuseli nastať. Stačilo by, keby rodičia mali informácie, ako deťom poznatky o znevýhodneniach sprostredkovať. A keby deti (aj dospelí) mali príležitosti na rozhovor, športovú aktivitu či spoločné vzdelávanie sa s človekom, ktorý má určité limity.

Je otázne, ako sa v konečnom dôsledku ku znevýhodneným správa dieťa vyrastajúce v rodine, ktorá mu citlivo komunikuje rešpekt ku inakosti, no ono nemá mnoho príležitostí na reálny kontakt so znevýhodneným človekom. A ako sa bude správať ten, ktorý v detstve túto tému neriešil, ale v škole či v práci mal viacero možností na takéto stretnutia.

Čím skôr máme príležitosť na kontakt s inakosťou, tým ľahšie ju prijímame ako prirodzenú. Deti v ranom veku ešte nie sú ovplyvnené tým, čo sa patrí a čo nie. Prevláda u nich zvedavosť. Ich jediným cieľom v škôlke, je hrať sa. Je im jedno, či sa kamarát pohybuje s pomocou barle, či nosí načúvací strojček alebo zvláštne okuliare. Dôležité je, že sa vedia dohodnúť, kto bude hrať princeznú, kto kráľa, mamku a ocka, či na štart sa ako prvé postaví modré auto alebo červené. Pri týchto slovách možno mnohí dospelí zapochybujú. Ale iba preto, že v nás prevláda životná skúsenosť spájaná s nie veľmi príjemnými pocitmi neistoty, strachu či obáv. Stačí zájsť do materskej školy a sledovať deti pri hre. Aj keby sme do interakcie s deťmi nevstupovali, oni si k sebe cestu skôr či neskôr nájdu. Lebo vyhrá zvedavosť a túžba po hre. Zvedavosť uspokoja kladením otázok. Túžbu po hre, stanovením si pravidiel.

Ak dáme deťom príležitosť stretávať sa spolu už v útlom veku, získajú tak možnosť spoznať inakosť cez pozitívne emócie. Prirodzenou cestou prostredníctvom hry a otvoreného dialógu. Potom sú to práve deti, ktoré dokážu preniesť poznatky domov a rodičom ich podať v zrozumiteľnom jazyku. Na druhej strane aj dieťa so zdravotným znevýhodnením profituje z včasného zaradenia do kolektívu rovesníkov. Učí sa, že jeho limity a deficity nie sú to, čo ho definuje. Že nie je dôležitá jeho diagnóza, to ako vyzerá, akým spôsobom sa pohybuje, či ako sú ovplyvnené jeho zmysly. To, na čom záleží, je spôsob komunikácie, prejavu emócií, spoločné záujmy a schopnosť zaradiť sa do kolektívu. To posledné sa najlepšie učí medzi deťmi. Hrou a rozhovormi. Na jednej strane sa deti učia klásť otázky. Formulovať to, na čo potrebujú odpovede. Na strane druhej, dieťa so znevýhodnením sa učí opísať svoju inakosť vlastnými slovami, vysvetliť, čo má inak, aké má z toho pocity a čo mu pomáha prekonať rozdiely. Citlivosť k potrebám druhých sa buduje priamym kontaktom a komunikáciou. Tým, že niečo urobím a okamžite vidím dôsledky svojho konania. Ak sa opýtam, môžem dostať odpoveď. Ak sa dotknem, v končekoch prstov pocítim reakciu. Ak niečo vezmem, vidím, či to druhému prekáža. Ak niečo prinesiem, môžem pozorovať, či vyvolám radosť.

Vďaka životným skúsenostiam mávajú mnohí dospelí pocit, že sú empatickí voči prežívaniu iných. Pravda je však taká, že kým nezažijeme identickú situáciu na vlastnej koži, len ťažko pochopíme pocity ostatných. Aj to len v určitom rozsahu, pretože každý z nás reaguje na stres, bolesť či radosť inak. A každý z nás emócie prežíva a interpretuje svojim spôsobom.

Preto je otázne, do akej miery dokáže prítomnosť dieťaťa so znevýhodnením pomôcť rozvíjať schopnosť empatie. Odpoveďou by mohla byť príležitosť na ocitnutie sa v rovnakej situácii ako spolužiak. Za pomoci odborníkov a rodičov, učitelia a asistenti dokážu navrhnúť množstvo aktivít, ktoré deťom priblížia znevýhodnenie bez toho, aby upozorňovali na to, prečo danú aktivitu realizujú. Na hodine telesnej výchovy napr. postačí deťom znehybniť nohu priviazaním poriska z metly. Potom ich požiadať, aby prešli jednoduchú prekážkovú dráhu. Následne porovnať čas, za aký dráhu prešli, keď mali možnosť pohyblivosti v plnom rozsahu a keď ich obmedzovala metla. Na hodine písania deťom na ruku navliecť kuchynskú chňapku, ponúknuť im papier o veľkosti ústrižka toaletného papiera a požiadať ich o napísanie niekoľkoslovnej vety. Alebo len uchopiť pero medzi palec a malíček nie dominantnej ruky a písomne vypracovať matematickú úlohu. Na výtvarnej výchove si prekryť jedno oko a pokúsiť sa vymaľovať drobné tvary na papieri. Hoci aj za zvuku vŕtačky či opakovaného zapínania/vypínania svetla.

Takéto aktivity je nevyhnutné ukončiť rozhovorom o pocitoch, ktoré obmedzenia vyvolali. Nechať deťom priestor na vyjadrenie, opísanie emócií a sebareflexiu. Zároveň hovoriť o možnostiach na kompenzáciu limitov, ktoré im napadnú. Aj dospelí môžu z takýchto diskusií vyjsť obohatení. Detská kreativita nemá hranice a mnohokrát prídu s nápadmi, ktoré nie sú zaužívané ani medzi odborníkmi a pritom môžu byť efektívne. Ich implementáciou dávame žiakom najavo, že na ich názore záleží a že ich vnímame ako partnerov. Získavajú tak sebavedomie a tým aj ochotu spolupodieľať sa na začleňovaní bez toho, aby to vnímali ako cielený proces. Inklúzia sa tak stáva prirodzenou súčasťou vytvárania vzťahov.

Ak sa dieťa túži hrať s kamarátom, ktorý sa kvôli motorickým problémom hýbe pomalšie, počká na neho, príde za ním alebo použije prostriedok, ktorý pohyb urýchli. Aj keby mal kamaráta posadiť na skateboard. Ak spolužiak nevie rozprávať, okrem bežne používaných spôsobov alternatívnej komunikácie, ako je napr. používanie posunkov či obrázkov, deti dokážu vymyslieť aj menej tradičné. Napr. narýchlo nakreslia obrázok znázorňujúci aktivitu, pri ktorej by kamaráta chceli mať. Žiaci, ktorí porozumejú limitom a silným stránkam svojho spolužiaka, dokážu byť skvelými partnermi učiteľovi  a asistentovi pri vymýšľaní pracovných listov na jednotlivé predmety. Týmto spôsobom sa buduje kreativita. Hľadanie inej cesty, ak nefungujú štandardné postupy. V škole je to žiak, ktorý sa vlastne príjemne zabáva pri vymýšľaní nových hier. O pár rokov neskôr je to dospelý, ktorému sa nepodlomia kolená pri zdanlivo neriešiteľnej požiadavke nadriadeného. Už je to zrelý človek, ktorý vie, že cesta vždy existuje. Len sa na situáciu treba pozrieť z iného uhla. Namiesto pocitov strachu zo zlyhania prevláda zvedavosť a túžba po hľadaní alternatív. Prítomnosť spolužiaka zároveň učí ostatných rozhodovať sa a vyjadriť, do akej formy interakcie je im príjemné vstupovať a či vôbec. Rešpekt, trpezlivosť, empatia, citlivosť, ale hlavne rozvoj kreativity sú najvýznamnejšími benefitmi včasného začleňovania zdravotne znevýhodnených detí do kolektívov.

SILNÉ STRÁNKY DIEŤAŤA SO ZNEVÝHODNENÍM 

• Spolužiaci vidia, že komunikovať, učiť sa a hrať sa dá aj inak, ako sú zvyknutí
• Vzájomná interakcia rozvíja u detí kreativitu
• Jeho prítomnosť v triede prirodzene učí vzájomnému rešpektu a trpezlivosti
•  Ukazuje, že diagnóza či slabé stránky nedefinujú to, kým sme