Z denníka Alky: Neodbytný kamarát

Peťko je žiakom 1. B. triedy, Katkiným spolužiakom teda nie je. Napriek tomu sa po vyučovaní stretávajú v zmiešanej triede školského klubu. Peťko niekedy sedáva sám. Rád rozpráva, je milý, nižšej postavy. Do školského klubu si nosí hračky. Dnes má so sebou svietiacu lego motorku.

„Pani asistentka, môžem ísť na obed s Katkou za ruku?“ pýta sa ma. „Môžeš, samozrejme“, reagujem. Katka ale nesúhlasne kýve hlavou. „S tebou!“, reaguje rázne voči mne. Snažím sa ju prehovárať. Čo ak by sa nám týmto podarilo konečne urobiť krôčik k jej socializácii? Neuspela som. Kráčame teda obe ruka v ruke smerom k jedálni, kde sa postavíme do dlhého radu. Pred nami stojí Peťko. Je veľmi vnímavý a zisťujem, že na svoj vek aj vysoko empatický. Aby sa zblížil s Katkou, púšťa sa do hry nazvanej „neposlušný príbor.“ Svoj príbor má uzavretý v malom puzdre, ktoré si opakovane kladie na hlavu. Z hlavy sa ale šmýka a padá na zem. Nenápadne pokukuje po Katke. Keď vidí, že sa smeje, hru opakuje až dovtedy, kým sa obaja dostanú k okienku s obedom. O ďalšie dva dni sa scenár zopakuje a Katka sa na ňom opäť zabáva. Peťko hovorí, že chce byť Katkiným kamarátom a rád by s ňou kráčal v dvojici. „Pani asistentka, ja nemám kamarátov. Len jedného a ten je v inej družine“, vraví. Je mi to veľmi ľúto a opäť sa snažím o nadviazanie kamarátstva medzi ním a Katkou. No Katka je neoblomná. V rade v jedálni sa ale zase ocitá pred nami a opakuje hru s príborom. Katka sa nahlas smeje.

Po obede a stíšení pri rozprávke sa obliekame a kráčame ku preliezkam. Po chvíli spúšťania sa na lanovej dráhe si Katka sadá na zem a hraje sa s kamienkami. Prichádza Peťko a sadá si k nej. Čosi jej hovorí. Vidím, ako sa mentálne znižuje na jej úroveň a zapája sa do hry s kamienkami. Katka mu štrkom zasypáva celé topánky. Chlapec neprotestuje. O chvíľu si kamienky zosype z topánok a znova nastavuje nohy ku hre. Katka je nadšená. Zbadá ma na lavičke a usmieva sa tak, ako už dlho nie. Celá žiari. Peťko po chvíli prichádza ku mne. „Pani asistentka, zajtra už môžem ísť s ňou za ruky. Povedala, že budeme kamaráti“. Šťastne sa usmievam a len dúfam, že si moju dojatú tvár nevšimla žiadna z družinárok. Aj keď sa Peťko po chvíli vracia medzi chlapcov, Katke úsmev z tváre nemizne. Pozeráme sa na seba a aj keď si nepovieme ani slovo, obe máme na tvári rovnaký blažený výraz, ktorý spôsobil neúnavný chlapec s dobrým srdcom.

Monika DemeterováMonika Demeterová
Katka