Z denníka Alky 7

     Myslela som, že už ma snáď nič neprekvapí, a predsa, každý deň je čímsi nový. Zo školy už mesiace vychádzam s úsmevom a šťastná. Veci síce nie sú dokonalé, ale keď vidím, ako jedna z Katkiných spolužiačok jej sama od seba odkladá veci do tašky a pomáha upratať na stole, srdce mi plesá. Práve toto dievčatko na Katku donedávna žiarlilo. Silou mocou si ma chcelo uzurpovať. Aj v týchto dňoch si ma sem-tam na chvíľu privlastní, aby som jej cez prestávku čítala z knižky. Rada deťom čítam. A preto (a nielen preto) knižku otváram a snažím sa prekričať takmer neprekričateľné hlasy detí. Lenka si rýchlo sadá ku mne a po niekoľkých vetách je tu aj Tomáš, ktorý knihy miluje. Čupla si k nám aj Helenka a pridáva sa Bianka. V kútiku duše čakám, že čítaním zaujmem aj „moju“ Katku. No tej sa voľajako nechce. Má chvíle, keď k sebe nepustí nikoho. To, že chce byť sama, nám v takej chvíli dá všetkým jasne najavo. Nemá zmysel niečo siliť.

     Ďalší deň sa situácia s čítaním opakuje. Keď prichádza Lenka s knihou v ruke, deti tradične rumázgajú. „Pani asistentka, prosííím!“, prekrikuje ich.  Poobzerám sa po Katke, či nie je niekde nablízku. Vidím ju v zadnej časti triedy – v herni medzi dievčatami. Cez prestávky ma už nevyhľadáva, ako kedysi, čo je dôkaz jej postupného zapadania do kolektívu. Spokojne otváram knihu a začínam čítať. Pridávajú sa k nám ďalšie deti a počúvajú, kým nezazvoní. Cez ďalšiu prestávku sa pristaví aj Katka. Pritlačí sa k Lenke a počúva. O chvíľu má začať výtvarná. Deti si na tejto hodine môžu presadnúť k ľubovoľnému kamarátovi. Pripravujú si pomôcky, na lavicu prestierajú obrus. Aj Katka sa pripravuje. Naťahuje si svoje veľké žlté tričko, ktoré slúži ako plášť. Pri jej lavici ale badám akýsi konflikt. Prichádzam bližšie a počujem, že Lenka, najlepšia kamarátka Ankinej spolusediacej, si u nej presadzuje, že na výtvarnej chce sedieť pri Katke. Jej kamarátka Anetka na ňu hľadí rovnako prekvapene, ako ja. Anetka je ale veľmi empatické a milé dievča a po chvíli uvoľňuje svoje miesto Lenke. Katku má rada a vie, že je pre ňu iba dobré, aby ju mal rád aj niekto iný, preto bez protestu ustupuje do úzadia.

Nie je to tak dávno, keď to bola práve Lenka, ktorá po Katkinom začlenení sa do dievčenskej hry oduto vstala a vyhlásila, že už sa nehrá. Nepovedala, prečo. Ktovie, či v tom momente vôbec niekto pochopil dôvod jej odchodu. Bolo mi to vtedy veľmi ľúto, no našťastie pre Katku hra pokračovala ďalej. A tak Lenka, ktorá Katku už veľakrát predtým odmietla, dnes na výtvarnej sedí pri nej, požičiavajú si farbičky a pomáhajú si.

Mám z Lenky veľkú radosť. Ale aj z Anetky, Helenky, Bianky, či ostatných detí. A z Katky, ktorá je šťastná z ich prijatia, žiari a usmieva sa tým najkrajším úsmevom, aký poznám 😊