Z denníka Alky 5

Chaos

     Zdalo sa, že dnes bude deň ako každý iný. Ráno som si sadla dozadu na svoje nové miesto v triede a sledovala, kto ma bude kedy potrebovať. Keď sa totiž nejaké dieťa obráti počas hodiny ku mne so slovami: „Monika, ja tomu nerozumiem“, nastáva moja chvíľa. Štartujem a vzápätí zapájam všetky svoje zmysly podporené empatiou, láskou a vnímaním nevypovedaného, aby som dieťaťu bola schopná pomôcť, či reagovať, nech už ide o úlohu z matematiky alebo smútok za stratenou hračkou.

     Prešlo už veľa dní, odkedy dievčatko, ktorému robím asistentku, sedí v lavici bezo mňa a je takto spokojné. Katka sa takto cíti byť veľká a rovnocenná svojim spolužiakom. Len veľmi opatrne sa k nej približujem a mapujem situáciu, v ktorej sa nachádza. Badám, že v cvičeniach zaostáva ďaleko za svojimi spolužiakmi. Kým ostatní sú už pri štvrtom, Katka sa borí ešte iba s prvým príkladom. „Hanka, povieš mi prosím, čo máme robiť pri druhom zadaní?“, snažím sa nenápadne komunikovať so spolusediacim dievčatkom. Ak by som sa totiž ozvala priamo ku Katke a chcela jej pomôcť s úlohou, odmietla by ma. Odkedy sedím vzadu, pracuje už iba s pani učiteľkou. Hanka mi na moju veľkú radosť zadanie vysvetľuje a ja sa snažím prepojiť ju na Katku. Zaberá to. Katka sa k nej otáča a nechá si od Hanky poradiť. Púšťa sa do ďalšieho cvičenia, pochválim ju a odchádzam ku Paťkovi, ktorý už na mňa dlhšiu chvíľu zozadu máva.

     No dnešný deň bol predsa len čímsi iný. Pani učiteľka ma poprosila, aby som po štvrtej hodine dozrela na Katku, nech sa prezuje a oblečie, pretože po ňu prídu rodičia. Dievčatko s downovým syndrómom nemá rado zmeny. A tak len ťažko chápe, že dnes neostane so spolužiakmi do konca vyučovania. Nechávam ju samu sa prezuť a keď je oblečená, pozdraví sa ostatným a ja ju odprevádzam ku vstupnej bráne. Prišli sme o pár minút skôr. Snažím sa dieťa zabaviť. Na chodbe sú vyvesené práce žiakov zo ZUŠ-ky. Sama som prekvapená, aké krásne diela vznikli. Portréty, zátišia, no najviac sa mi páčia lesné zvieratká namaľované na čiernom podklade, na ktorom sa krásne vynímajú. Volám teda Katku pozrieť sa na výstavu. Dúfam, že ju upútam a odvediem jej pozornosť od toho, že rodičia meškajú. Umelecké diela ju ale vonkoncom nezaujali. Čo teda s ňou budem robiť? Spomenula som si, ako sa jej páčila hra, ktorú pozná snáď každé dieťa. O chvíľu sa jej malá dlaň razom mení na hrnček, v ktorom myšička varila svoju kašičku a nakŕmila takmer všetky pršteky. Keď to ale opakujem po desiaty raz, samu ma to prestalo baviť a tak som prešla na spievanie. Zaujala ju hneď prvá pesnička z môjho detstva. Čo na tom, že bola česká. „Měla babka čtyři jabka a dedoušek jen dvě …“, spievala som dookola a vždy, keď som skončila, Katka sa smiala a zvolala: „Ešte! Babku!“ Sedeli sme na chodbe pri vstupe a spievali, keď som si uvedomila, že tam čakáme už pol hodinu. Pozrela som do slovníčka, kde bol odkaz, či by sme ju nemohli nachystať, že dnes ju vyzdvihnú rodičia už o 11:45 hod. Dátum tam ale nebol. Keď som zavolala pani učiteľke, že po Katku zatiaľ nikto neprišiel, obom sa nám rozsvietilo. Bol to odkaz z predošlého dňa! Zostávalo nám teda vrátiť sa späť do triedy, vyzliecť sa a ísť na obed. Tŕpla som, ako toto dieťa s downovým syndrómom zvládne toľko zmien. Veď ani zdravé dieťa by sa nechcelo vrátiť späť do školy, keď je už raz nachystané na odchod domov. Dokonca aj dospelého by to mohlo rozhodiť. Našťastie zasiahla pani učiteľka a Katke neostalo veľa priestoru na vzdor. Prezutá a vyzlečená smerovala spolu so mnou do jedálne na obed. Keď sa konečne najedla, vrátili sme sa do triedy po veci a zišli o poschodie nižšie do družiny. A tu ďalšia zmena – kvôli korone ostávajú deti na celý týždeň vo vlastných triedach a navyše s cudzou pani učiteľkou! Keď sme sa vrátili do našej triedy, vôbec som sa nečudovala, že sa ma Katka držala ako kliešť. V celom tom chaose, ktorý sme práve absolvovali, som bola v tú chvíľu asi jediným pevným bodom. Rozhodla som sa, že v družine ostanem s ňou. Na poličke som objavila rozprávkovú knižku, tak sme si sadli na žinienky a začala som čítať. Katka sa oprela o moje plece a napäto počúvala. Chlapci, ktorí sa hrali pri nás, stíchli a obaja sa k nám postupne pripojili a pozorne sledovali každé slovíčko. Po nejakom čase nám náhradná pani družinárka oznámila, že Katku čaká pri bráne ocko. Opäť sa prezula do čižmičiek, natiahla si vetrovku a spoločne sme kráčali ku vchodu. Tentoraz tam už jej ocko naozaj čakal a spoza neho vykukoval Katkin milovaný mladší braček. Zakývali sme si a ja som sa vrátila po svoje veci. Míňala som nádherné detské obrázky lesných zvieratiek a rozmýšľala o kope zmien, ktoré sme práve s Katkou tak skvele zvládli. S dievčatkom, ktoré má problém s každou zmenou sme dnes zažili deň, ktorý stál za to a na ktorý len tak ľahko nezabudnem 😊