Z denníka Alky 3

Vieš čo? Ja som už pápeža naozaj videl!

V nedeľu večer, v čase, keď moje myšlienky nechtiac ubiehali k nasledujúcemu pracovnému ránu, ma prekvapila sms-ka. Dievčatko, ktorému robím asistentku, ochorelo. V mysli si preto preberám svoje pracovné možnosti v súvislosti s pondelkom. Čo budem zajtra robiť? Stále viac ma láka predstava ísť do školy napriek tomu, že Katka ostáva doma. Aké by to bolo byť tam bez nej? Ako by deti vnímali moju prítomnosť v triede? Rozhodla som sa napísať Katkinej triednej. S tlčúcim srdcom som očakávala jej odpoveď. „Samozrejme, že môžete prísť. V 1. A ste kedykoľvek vítaná,“ dočítala som sa v sms správe o hodinu neskôr.

Povzbudená týmito slovami som ráno veselo kráčala do triedy. Sadla som si na svoje miesto a vysvetlila deťom, že dnes tu budem s nimi. Blízko mňa, ako obvykle sedel Damián. Zvedavo sa na mňa pozeral a neprestajne rozprával. „Vieš čo? A ja som v sobotu bol s ockom na hubách. A vieš čo? Sme nazbierali celý košík!“ „Vážne? A ty poznáš huby?“, reagujem. „Áno, poznám všetky huby!“ odpovedá zlatovlasý chlapec. Jeho silný, vysoko nasadený hlas sa rozlieha po celej triede. Zvoní na hodinu a do triedy vchádza pani učiteľka. „Dobré ráno deti!“ zdraví všetkých a začne robiť prezenčku. Opäť nám chýba 5 žiakov. Nečudo, že za takmer 2 mesiace sa už cez víkendy štvrtýkrát liečim aj ja.

Začína nám slovenčina. Deti si chystajú Šlabikár, len Damián má stále prázdny stôl. Pod lavicou sa zabáva s kľúčom na dlhej šnúrke, ktorý mal byť už dávno v taške. A aby toho nebolo málo, nahlas ním búcha o kovovú poličku. „Damián, kde máš mať kľúče? A prečo nemáš na stole Šlabikár?“ pýta sa pani učiteľka. „Ja neviem!“, odpovedá a začína sa kývať na stoličke. Čupnem si k nemu a poviem, aby si odložil kľúč. Neposlúchne. Obaja chvíľu bojujeme o kľúč. Nakoniec ho odkladám do tašky a Damián si na opätovné napomenutie pani učiteľkou konečne vyberá Šlabikár. Preberáme nové písmenko. Je napísané na tabuli a učíme sa ho vyslovovať. Deti si pri písmene „B“ pomáhajú zaťatými pästičkami a pri vyslovení písmená udrú do stola. „Deti, chce si niekto sám vyskúšať čítať toto nové písmenko?“ Kým sa niektoré deti hlásia, Damián svojim silným hlasom kričí na celú triedu: „Bbbbbbbbbbbbbb!“ „Damián, ak chceš niečo povedať, musíš sa prihlásiť,“ počuje od učiteľky. „Bbbbbbbbb!“, reaguje ale ďalej chlapec.

Otvárame si učebnicu a sledujeme nový obrázok. Deti sa zapájajú, učiteľka kladie otázky, niektoré sa hlásia, iné nevydržia a so zdvihnutou rukou rovno odpovedajú. Môj spolusediaci si znudene kladie hlavu na stôl. Gúľa očami a som si istá, že ani netuší, o čom je reč. Konečne ho spozoruje jeho pani učiteľka. „No, povedz nám, čo drží v rukách dievčatko v červených šatách?“ pýta sa ho. „Kveeetyyy“, odpovedá spevavo na moje veľké začudovanie, že je v obraze.

Keď konečne zazvoní, chlapec si z tašky vyťahuje keksík. Vstáva a prechádza sa pomedzi lavice zasneným krokom. Naráža do aktoviek a nenápadne štuchne do spolužiaka. Ukradomky sleduje, či si to všimol. Chlapec nereaguje. Je zaujatý spolusediacim, ktorý mu ukazuje autíčko. Damián sa veľkou okľukou vracia ku mne. Od Katky, ktorej robím asistentku, správne odkukal, že ma občas používa aj ako stoličku. Preto keď sa blíži ku tej svojej, sadá si priamo na moje nohy a opäť rozpráva.

Zvoní. Učiteľka vchádza a ja sa ho snažím presunúť na jeho stoličku. Našťastie máme opäť slovenčinu a tak si nemusí vyberať z tašky veci na novú hodinu. Deti si precvičujú ruku, pričom do písanky kreslia ovály. Damián sa ale otáča ku mne a spustí: „Vieš čo? Ja som už pápeža naozaj videl! Rovno v telke!“ Nezdržím sa smiechu! Ešteže mi tvár zakrýva rúško, ináč by zbadal, ako sa z neho idem popukať. Chlapec nedokáže šepkať, preto rýchlo vzbudzuje pozornosť pani učiteľky.

Prechádzame ku ďalšiemu cvičeniu, ku ktorému učiteľka potrebuje moju pomoc. Strihám preto drobné písmenká, z ktorých si neskôr žiaci vyskladajú a do zošita nalepia nové písmenko B. Kým ostatné deti ešte pracujú na poslednom zadaní, pani učiteľka zapája do prípravy aj Damiána. Nastrihané písmenká má pre spolužiakov naskladať do samostatných obálok. Damián sa nového zadania s nadšením zhosťuje. Rozkladá si obálky a cíti sa výnimočným. On jediný z celej triedy práve pomáha svojej pani učiteľke. Pri naplnení tretej obálky z neho nečakane vykĺznu dve slová: „Som šťastný!“ povie dôrazne a mňa zaleje silná vlna pocitov. S pani učiteľkou na seba pozrieme a ja ohromene opakujem po ňom: „Si šťastný?? Potom aj my sme veľmi šťastné,“ poviem. Na viac sa nezmôžem. Damián spokojne pracuje. Jeho nečakané slová vo mne naďalej rezonujú a ja popri ich význame premýšľam, či by sa ešte našlo nejaké šesť, či sedemročné dieťa, ktoré by boli schopné vysloviť podobné slová. Slová, ktorých význam mnohokrát nechápeme ani my dospelí.

Čo je to vôbec šťastie? Toto slovo obraciame z každej strany počas celého života. No zdá sa, že Damián vie, čo je to šťastie. Znamená to byť zapojený, byť výnimočný, byť súčasťou niečoho väčšieho, ako je on sám. Byť pochválený, využiť svoj potenciál, mať naplnenie.

Každý z nás je iný. Rovnako, ako deti. A ak niektoré častejšie vyrušuje, ešte to nemusí znamenať, že je zlé. Možno sa len potrebuje vyrozprávať. Ak drgne do spolužiaka, možno iba baží po jeho pozornosti a priateľstve a ešte nevie, ako na to. Ak sa dieťa uvelebí na nohách „cudzieho“ dospelého, nemusí to byť hneď trúfalé a drzé, možno iba potrebuje objať. A na záver mi prichádzajú na um výstižné slová jedného autistického dieťaťa, ktoré keď po škole nasadlo do auta ku svojmu ockovi, povedalo: „Tatko, ako som sa dnes mal?“

Monika DemeterováMonika Demeterová