Umenie ospravedlniť sa dieťaťu

Mám rada pozitívne informácie. Negatívne správy nesledujem, automaticky vypínam sluch aj zrak. Rešpektujem, že každý z nás to má nastavené inak. Ale ja si vyberám túto cestu. Na sociálnych sieťach nesledujem profily, ktoré ukazujú, aké je to s auti deťmi ťažké. Aj tieto profily a formy prezentácie sú dôležité. To nepopieram. Ale ja to mám skrátka takto. Ja viem, aké je to s autizmom ťažké. Preto vyhľadávam zdroje, ktoré mi ukážu, ako si život uľahčiť. Rada sa inšpirujem pozitívnymi prípadmi. Rada zopakujem a vyskúšam niečo, čo iným fungovalo.
Na druhej strane som si nedávno uvedomila, že je občas potrebné zdieľať aj neúspech. Veci, situácie, okolnosti, ktoré nám nepriali alebo nevyšli podľa našich predstáv. Lebo pravdou je, že za jedným zverejneným úspechom sa mnohokrát ukrývajú desiatky neúspešných pokusov.
Len chybami sa učíme. Vlastné chyby nás môžu posúvať vpred. Chyby iných môžu byť zas pomyselným zdvihnutým prstom, aby sme zvýšili pozornosť, ak sa chystáme vydať rovnakou cestou.

Najradšej zdieľam príbehy, v ktorých som bola úspešná. Ktoré vyšli podľa očakávaní, či dokonca nad očakávania. Nie preto, aby som sa chválila. Ale preto, že verím v pozitívnu inšpiráciu, motiváciu a chuť opakovať úspechy ostatných. Vážim si čas a energiu druhých ľudí tak, ako vlastnú. Preto zdieľam pekné príbehy. Aby aj ostatní mohli skúsiť to, čo fungovalo nám. Ak to bude fungovať aj im, pozitívnu skúsenosť „pošlú ďalej“.

Dnes som sa však rozhodla zdieľať príbeh s príchuťou viny a hanby. Príbeh, v ktorom moja reakcia zasiahla krehké stvorenie. Dieťa.

Brené Brown, významná vedkyňa v oblasti hanby hovorí, že hanba rastie v mlčaní. A pocit viny nás dvíha do akcie.

 

Preto, aby som svoj pocit hanby znížila, nebudem mlčať. Budem svoj príbeh zdieľať. Pocit viny ma už aktivoval. Krátko potom, ako sa to skončilo.

Ale pekne po poriadku 🙂

Náš príbeh sa začal v lavici nad Riškovou desiatovou krabičkou. Aby bol motivovaný plniť v škole úlohy a tešil sa na prestávku, jeho desiatu už tretí rok tvorí najobľúbenejší trojboj: jablko, kukuričné chrumky a piškóty.

V rámci stravovania, spolužiaci vnímajú Riška ako seberovného. Čo znamená, že desiatovú prestávku berú ako príležitosť hodovať pri švédskych stoloch. Možno to iných neprekvapí, ale jedno zo zistení, ktoré si zo školy odnášam je fakt, že každá mama v skutočnosti nepripravuje desiatu (iba) pre svoje dieťa

Medzi lavicami prebiehajú výmeny, bartrové obchody, zjednávania, využívanie silných zbraní, ako sú argumenty či smutný výraz v tvári pri zamietnutej ponuke.

Piškóty a chrumky nie sú obvyklým sortimentom, preto je o ne pomerne veľký záujem. Mne to neprekáža, pretože je to skvelá príležitosť na komunikáciu medzi deťmi. Do školy preto prichádzame s dostatočnou zásobou a tieto interakcie detí väčšinou pozorujem iba z diaľky.

Tak to bolo aj dnes.

Spolužiak si od Riška vypýtal kúsok jablka. Riško bez zaváhania jablko chytil a podal ho spolužiakovi. Ale nastal nejaký zmätok a jabĺčko skončilo na zemi.

Spolužiak sa po neho zohol a ja som videla, že na zlomok sekundy zaváhal. Nevedel, čo s tým. Bolo zjavné, že jablko zo zeme už jesť nechce. Prirodzene.

Preto ho podal inému spolužiakovi. Ten ho odmietol. Skúsil ešte spolužiačku. Keď sa zamietací scenár zopakoval, vrátil jablko Riškovi.

Kým som stihla zareagovať, Riško si jablko vložil do úst.

Neviem, aká emócia vo mne v tej chvíli vyplávala na povrch. Či frustrácia z toho, že Riško nedokáže vyhodnotiť, čo zjesť a čo už nie alebo hnev na seba, že som ho to ešte nenaučila. A asi tam bola aj zlosť na spolužiaka, že to jablko dal Riškovi a nehodil ho do koša, keď ho nechcel jesť. Priznávam. Nebudem sa tváriť, že som v každej chvíli láskavá, rešpektujúca a umiernená bytosť. Lebo nie som.

Ale v tejto chvíli ma to mrzí.

Lebo som v zlomku sekundy stála pri lavici a počula sa, ako spolužiakovi kladiem otázku: „Ty by si to jablko zo zeme zjedol? Tak prečo ho dávaš Riškovi?“

Stačil mi pohľad na to malé chlapča a vedela som, že som prestrelila. Hoci som nekričala. Pre neho som autoritou. Dospelým, ktorý rozhoduje. Dospelým, ktorý súdi, ktorý hodnotí, čo je správne a čo nie. A on bol v tej chvíli pristihnutý.

Celú situáciu som zakončila múdrou vetou v zmysle, aby to už nabudúce nerobil. Krásne. Za toto si dávam jednotku s hviezdičkou.

 

Uvedomovala som si, že som nekričala. Ale bola som rázna. A hoci som sa k spolužiakovi znížila celým telom, vždy som bola „tá väčšia“. Iný spolužiak by to neriešil. Ale tento drobný chlapec áno. Trápilo ho to. A mňa tiež. Vyučovanie pokračovalo, Riško samozrejme prežil aj keď zjedol jablko zo zeme. A ja som mala čas celú situáciu spracovať.

Uvedomila som si, že spolužiak jablko len vrátil, lebo ho nechcel. To neznamená, že chcel, aby ho Riško zjedol.

Mrzelo ma to o to viac, lebo vzťah s týmto spolužiakom je krehký. Je to citlivé chlapča, ktoré vstupuje do interakcií s Riškom a dokonca aj so mnou len výnimočne. Napriek tomu má situáciu vždy dokonale zmapovanú a nikdy nezabudne prísť Riška pri odchode zo školy objať.

 

Po vyučovaní som teda využila chvíľu a zašla som za spolužiakom. Ospravedlnila som sa. Nie za to, že by som kričala. Zaslúžil si ospravedlnenie za to, že moja reakcia v ňom vyvolala pocity, ktoré neviem ani pomenovať. Ale videla som ich v jeho očiach. Bol to strach, krivda, pocit viny či hanby. Asi zmes všetkého.

No ja som vedela, že moja automatická reakcia nebola správna.

Takého emócie v deťoch vyvolávať nechcem.

 

K spolužiakovi som si čupla, aby sme mali oči v rovnakej úrovni. Vysvetlila som, že Riško nevie niektoré situácie vyhodnotiť. Že ak sa kedykoľvek nabudúce niečo podobné stane, nech príde za mnou. Alebo nech ten kúsok jedla rovno vyhodí a vypýta si od Riška druhý. Nikto sa hnevať nebude. Nechceme, aby ktokoľvek jedol niečo, čo nechce. Alebo robil, čo nechce. Alebo bol tam, kde sa necíti dobre.

 

Dnes zdieľam príbeh, za ktorý sa hanbím. Ale tým, že som ho vypovedala, viem, ako by som sa nabudúce chcela v takej situácii zachovať. 

A verím, že práve vďaka dnešnej nepríjemnosti budem lepšie pripravená na to, čo nás čaká možno už zajtra 🙂

    Michaela VlasákováMichaela Vlasáková