Spolužiaci

Svet dospelých v malom. Spolužiaci reprezentujú to, s čím sa bude dieťa so zdravotným znevýhodnením stretávať vo svojom mládežníckom a dospelom živote. Svojim výzorom, prejavom, povahovými črtami a záujmami ukazujú celú škálu podnetov, ktoré k nám všetkým v priebehu života prichádzajú. Prostredie školy reprezentuje miesto, na ktorom sa malý človiečik prirodzene pripravuje na to, čo ho neskôr môže stretnúť.

Mnohokrát sa na deti dívame tak, že oni sú tým pomyselným čistým papierom, ktorý je potrebné popísať. A je na nás – rodičoch, učiteľoch, aby sme ten papier zaplnili zmysluplne. Ak to však otočíme, aj deti dokážu byť v istých chvíľach učiteľmi pre nás. Ak im necháme priestor, nebudeme za každú cenu zasahovať do ich činov či prezentovať vlastné názory ako tie správne vychádzajúce z našich skúseností.

Samozrejme, dospelí sú zodpovední za bezpečnosť detí a formovanie ich hodnôt. No ak deťom dáme bezpečný priestor, chvíľu budeme v roli pozorovateľov, môžeme získať omnoho viac. Oni nebývajú poznačené pocitom, že existujú nevhodné otázky či nevhodné správanie. Oni sa pýtajú otvorene, resp. urobia to, čo je pre nich prirodzené. Pozorovaním je možné získať informácie, ktoré by boli prehliadnuté v snahe organizovať dianie v triede hneď od začiatku. Deti sú prirodzene zvedavé. Každé chce vedieť, prečo so spolužiakom pracuje ďalší dospelý, prečo s ním/ňou hovoria inak, aké materiály na učenie má na lavici. Zvedavosť pritom môže mať mnoho podôb. Vyzerá ako nekonečný prúd otázok smerujúcich na asistenta, šepkanie do ucha pani učiteľky, mlčanlivé státie pri lavici spolužiaka, pozorovanie diania z “bezpečnej” vzdialenosti. Ale tiež to môže byť podanie farbičky na výtvarnej výchove či sadnutie si ku spolužiakovi cez prestávku, aby si len mlčky spoločne pozerali obrázky v obľúbenej knihe. Pohladenie po ramene, keď kráča okolo alebo uvoľnenie miesta v rade pri čakaní na obed.

Otázkami deti identifikujú nepochopené informácie a ukazujú, čo potrebujú mať vysvetlené. Nemožno totiž očakávať, že spolužiaci budú k sebe dobrovoľne pristupovať, ak nebudú rozumieť tomu, prečo má spolužiak “výhody” v podobe menšieho počtu príkladov či možnosti mať prestávku po 20 minútach vyučovacej hodiny. Ak nebudú rozumieť, že občasné vydávanie zvukov je formou uvoľnenia, alternatívou napr. ku klopkaniu nohou pod lavicou. Bez pochopenia budú do interakcie vstupovať len počas vyučovania, aj to len na vyzvanie učiteľa či asistenta. Častejšie pozorovanie v rôznych situáciách umožní asistentovi a pedagógovi nájsť akýsi vzorec medzi žiakmi. Neskôr je pomerne jednoduché identifikovať, ktorí žiaci sa v ktorých situáciách cítia komfortne. Či vyhľadávajú aktivity, pri ktorých môžu pomáhať. Alebo chcú byť tí, ktorí hru riadia. Či radšej vyrábajú pracovné listy pre spolužiaka alebo s ním chcú vytvoriť dvojicu na hodine telesnej výchovy.

Dospelý podá najlepší výkon vtedy, keď sa cíti sebavedome, pohybuje sa v oblasti, v ktorej sa cíti kompetentný a dokáže reagovať na otázky okolia. Rovnako to majú aj deti. Ak im budeme dávať príležitosť byť prítomným tam, kde sa cítia najlepšie, vydajú zo seba maximum. Bez veľkej námahy a radi. Dieťa so znevýhodnením sa od nich dokáže naučiť viac nových zručností a rýchlejšie, pretože vidí, že daná aktivita ich kamaráta teší a napĺňa. Ak chceme, aby inklúzia prechádzala aj za brány školy, mali by  sme sa snažiť dať deťom odpovede na všetky ich otázky. Keď porozumejú, oni sami sa rozhodnú, do akej interakcie a či vôbec, chcú vstupovať.

Je potrebné pamätať aj na to, že nie každý žiak, ktorý bez váhania splní, o čo ho asistent či učiteľ v rámci inklúzie požiada, sa cíti komfortne. So spolužiakom si zahrá cez prestávku pexeso možno len kvôli tomu, že je “poslušný” a vie, že sa to od neho či od nej očakáva. Sedí s ním v lavici, ale najradšej by sa presunul na opačnú stranu triedy. Toto by sa nemalo diať. Nie je to jednoduché, ale vnímavý učiteľ a asistent si dokáže všímať aj drobné detaily v mimike, gestách či správaní. Aby bolo začleňovanie žiakov efektívne a dlhotrvajúce, je nevyhnutné robiť ho tak, aby sa v ňom cítili dobre všetky deti. Zdravotne znevýhodnené, ale aj tie, ktoré reprezentujú bežný vzdelávací prúd. Niektorí spolužiaci sú občas hluční, rýchli, nepredvídateľní. Na prvý pohľad možno nie veľmi pozitívne fakty. Ale vďaka prítomnosti kriku, vŕzganiu stoličiek, prievanu z otvorených okien či učebnice hodenej na lavicu, sa zdravotne znevýhodnený žiak učí nájsť mechanizmy na kompenzáciu nepríjemných podnetov. V ranom veku s podporou asistenta a učiteľa. Neskôr, to už vďaka nácviku v škole bude schopný zvládať sám.

SILNÉ STRÁNKY SPOLUŽIAKOV

• Prirodzená zvedavosť a otvorenosť – pozorujú situácie, ktoré sú pre nich nové a ak niečomu nerozumejú, pýtajú sa
• Ich spontánne reakcie ukazujú, kedy sa cítia komfortne, kedy potrebujú viac informácií a kedy o interakciu nemajú záujem
• Ak dostanú zrozumiteľné vysvetlenie situácie, radi sa zapájajú do spoločných aktivít
• Rešpektovaním ich preferencií, stávajú sa skvelými partnermi v inklúzii
• Modelujú reálny svet v bezpečnom prostredí školy
• Pre deti so zdravotným znevýhodnením sú mnohokrát atraktívnejší ako svet dospelých