Robiť dobro má zmysel

Kde bolo, tam bolo, pred mnohými rokmi som s mojimi vtedy troma malými deťmi bývala v Sečovciach. V starom domčeku s veľkou zanedbanou záhradou, ktorú si deti privlastnili, podmanili a premenili ju na svet plný dobrodružstva, záhad a zákutí.

Dookola nikde nikto kto by nás poznal. V domčeku sme kúrili gamatkami, iba v kúpeľni bolo vždy chladno. Nebolo tam radiátora ani gamatky. V starom dome, ktorý som neustále prerábala a opravovala, nám bolo napriek tomu dobre. Cez izbičky nám pomedzi nohy poskakoval zajac menom Darinka a korytnačka Peťo vykukovala cez sklo akvária. Aj malý ježko bol súčasťou našej rodiny. Vždy, keď sme sa k nemu blížili, radostne vyšiel zo svojho domčeka a tešil sa z našej prítomnosti. A tiež z donesenej potravy.

Blížili sa Vianoce. Okrem darčekov pre svoje tri dcérky som myslela aj na ľudí vonku. Na tých, ktorí nemajú nikoho. Ako ich len potešiť? Ako im okrášliť Vianoce?

V tom roku som napiekla vanilkových rožkov viac, než zvyčajne. Kúpila som celofán, teplé ponožky a pobalila drobné balíčky. Celofán s párom ponožiek a sadou koláčov som previazala stužkou.

Nastal deň Vianoc. Vonku bolo nasnežené, tak som deti teplo obliekla, posadila na sane, pobrali sme balíčky a vyrazili do ulíc. No ešte predtým som rozdala inštrukcie. Každá z nich – aj tá najmenšia – dostali po 3 balíčky. Dvoj, päť a šesťročné deti mohli darovať svoje balíčky komukoľvek, kto sa im zdal osamelý. A vyrazili sme.

Ten deň bol iný, ako ostatné. A iný ako ktorýkoľvek deň našich životov. Dievčatá veľmi svedomito zvažovali, komu darujú svoje balíčky. Kým som ich ťahala po snehu, oni sa obzerali a hľadali osamelých ľudí. Na autobusovej stanici postávalo zopár mužov a žien a niekoľko balíčkov našlo svojich adresátov. Ľudia sa usmievali a ďakovali za drobnosť, pre niektorých jedinú počas Vianoc. Išli sme ďalej a ďalej až na sánkach už ostal iba posledný darček.

Neďaleko nás postával muž, ktorého sme poznali. Z videnia. Z diaľky sme sa mu vždy vyhýbali, deti sa ho báli. Bol urastený, starý, s vážnou tvárou. Nikdy sa neusmieval. Martinka s balíčkom v rukách bojazlivo vykročila smerom k mužovi. „Krásne Vianoce“, povedala nesmelo. Muž sa k nej prekvapene sklonil, potriasol jej rukou a poďakoval. Na tvári sa mu mihol úsmev. Päťročná dcérka sa rozlúčila a vyplašene sa rozbehla k nám. Sadla na sane a pomaly sme sa vracali domov…

Dcéry sú dnes už dospelé. No keď občas niektorá spomenie sviatky v Sečovciach, rozžiaria sa im tváre. Zaplaví ich akýsi neistý hrejivý pocit, ktorý im pripomína, že raz komusi okrášlili Vianoce. A okrášľujú ich ďalej – kyticou kvetov objednanou z Prahy priamo do kancelárie, kde pracujem. Len tak – nech mám krajší deň. Alebo večerou pre ich babku, či donáškou pizze. Alebo …

A ja mám pocit, že to všetko malo zmysel. Napečenie vanilkových rožkov, zakúpenie ponožiek, vysvetľovanie, prečo je dôležité myslieť aj na iných. Na tých, ktorých nepoznáme. Alebo poznáme. Veď čo keď mi moja ešte neexistujúca vnučka pošle raz v budúcnosti kyticu kvetov?

Monika DemeterováMonika Demeterová