DOMOV

 Náš tím

O ALKE v médiách

DOMOV

 Náš tím

O ALKE v médiách

Rozhodnutie

Rozhodnutie

O inklúzii by sme mali hovoriť. Všetci a nahlas.

    Hovoriť o tom, čo si pod týmto pojmom predstavujeme, ako by sme ho chceli vložiť do našich dní, do našich životov. Lebo mnohí tento pojem používame, no začínam nadobúdať podozrenie, že každý si pod slovom inklúzia, predstavuje niečo iné. A ako sa dá na niečom dohodnúť, keď nerozprávame rovnakým jazykom?

    Hovoriť o tom, čo si pod týmto pojmom predstavujeme, ako by sme ho chceli vložiť do našich dní, do našich životov. Lebo mnohí tento pojem používame, no začínam nadobúdať podozrenie, že každý si pod slovom inklúzia, predstavuje niečo iné. A ako sa dá na niečom dohodnúť, keď nerozprávame rovnakým jazykom?

    Pripadá mi to, ako by sme chceli hrať scrabble, ale jeden hráč drží v rukách žolíkové karty, ďalši pred sebou rozkladá šachové figúrky, iný sa pripravuje na kanastu a niekto je pripravený hodiť kockou a rátať políčka do domčeka.

    Skôr, ako začneme formovať inklúziu v našich životoch, mali by sme si ujasniť, či všetci rozprávame o tom istom 🙂

    Preto by sme mali o inklúzii hovoriť. Na rôznych miestach, v rôznom zložení, tí s diplomom, aj tí s osobnou skúsenosťou.

    V duchu myšlienky “Správaj sa tak, ako si želáš, aby sa iní správali k tebe”, rozhodla som sa rozprávať o inklúzii aj ja. Vlastne skôr písať. Aby som dokázala autenticky zachytiť myšlienky, ktoré sa počas dňa (či noci) objavia spolu s nejakým zážitkom, informáciou alebo príbehom, ktorý niekto rozpovie.

     Na tomto mieste by som rada zdôraznila, že je to iba môj pohľad na inklúziu, ktorý nemusí a určite nebude korelovať s pohľadom iných ľudí. No bola by som rada, keby sa rozprúdila diskusia na túto tému. Aby sme za prijatím jedinečnosti kráčali po tej istej ceste. Názory nemusíme mať rovnaké. Ale bolo by skvelé, keby sme mali jeden cieľ. Myslím, že len tak ho môžeme spoločne dosiahnuť. Nech jeho pozitíva pocíti každý z nás.

    Rozhodla som sa deliť s vami o rôzne príbehy. Momenty, ktorých sme boli súčasťou. Situácie, ktoré by sa mohli udiať. Konkrétne prípady, ktoré možno uľahčia porozumieť môjmu pohľadu na inklúziu a teda po mojom na “prijatie”.

    Pred časom som si uvedomila proces, ktorým som prešla. Ako som sa za posledných desať rokov zmenila. Ako človek, ako osobnosť. Zmenil sa môj spôsob komunikácie a hlavne myslenia. Keď bol nášmu synovi Riškovi diagnostikovaný autizmus, stala som sa bojovníčkou. Bojovala som za práva nášho syna a detí s rovnakou diagnózou. Doslova som bojovala. S okolím, sama so sebou. Všade som videla len krivdu, ktorá sa deje nášmu synovi a našej rodine. Ako sme izolovaní, bez pochopenia našej situácie. Častokrát som reagovala podráždene, impulzívne, neadekvátne.

    O nejaký čas neskôr, keď som začala so synom pracovať pod dohľadom odborníkov, začala som sa ocitať v koži terapeuta. Doktor Jekyll, Mr. Hyde. Matka versus terapeut. Dve osoby v jednom tele. Ako matka som syna vnímala inak. Mala som iné potreby, iné záujmy. Ako “terapeut” som prestala tolerovať niektoré veci. Už som ho nechránila tým silným materinským spôsobom. A emočne som trochu vychladla. Postupne som prestala bojovať a začala som komunikovať, pýtať sa a hlavne počúvať druhých. Aké majú potreby oni, keď chcú byť s našim synom, keď sa ním chcú hrať, keď s ním chcú komunikovať či vzdelávať ho. Po čase som ho začala sprevádzať aj v škole.

    Úprimne, nebola som nadšená tým, že sa mám postaviť do ďalšej role. Ale nedalo sa inak. V tom čase nebol k dispozícii žiaden asistent. Stres, žalúdočné kŕče, prebdené noci prvých týždňov školy sa postupne tlmili.

   A ja som dnes vďačná za doteraz najväčšiu školu života, ktorú som získala práve v škole. Intenzívny kontakt s triednou učiteľkou, Riškovými spolužiakmi, rodičmi spolužiakov … to všetko mi denno-denne ukazovalo ďalšie názory a postoje k tomu, ako prijať inakosť.

    Rozhovormi a hlavne počúvaním sa mi začali otvárať ďalšie svety. Začala som si všímať, čo potrebuje pani učiteľka, aby dokázala v maximálnej možnej miere podporiť vzdelávanie Riška. Čomu potrebujú rozumieť jeho spolužiaci, aby sa z neho nevysmievali, že nerozpráva, alebo kým oni píšu diktát v celých vetách, jemu pani učiteľka diktuje iba niektoré písmená abecedy.

AŽ V ŠKOLE SOM POCHOPILA, ČO JE INKLÚZIA. Ak ja prijmem fakt, že spolužiak je starostlivý, viem jeho ochranárske inštinkty podporiť, ak mu umožním tráviť čas s Riškom počas prestávky na koberci v kope vankúšov. Ak rešpektujem, že kamarát je ten, ku ktorému deti vzhliadajú a berú ho za šéfa triedy, mám možnosť ponúknuť mu, aby on rozhodol, ktorú aktivitu budú robiť ako prvú. Ak umožním dievčatku, ktoré rado kadečo vysvetľuje, aby pripravila Riškovi úlohu, posilňujem jej vieru v samú seba. Deťom tým dávam najavo, že ich vnímam a rešpektujem. Že si uvedomujem ich silné stránky, že ich nechávam hýbať sa v prostredí, v ktorom sa cítia slobodné a kompetentné. A čo tým učím Riška? Že na svete nie je len mama. Že sa oplatí tráviť čas aj s inými ľuďmi. Lebo mama nevie všetko. A nebude tu stále. Ale vždy okolo neho budú ľudia, ktorí mu môžu rozumieť a môžu podporovať jeho silné stránky. Ak im my umožníme porozumieť jemu.

Michaela Vlasáková