Rozhodnutie

O inklúzii by sme mali hovoriť. Všetci a nahlas.

Hovoriť o tom, čo si pod týmto pojmom predstavujeme, ako by sme ho chceli vložiť do našich dní, do našich životov. Lebo mnohí tento pojem používame, no začínam nadobúdať podozrenie, že každý si pod slovom inklúzia, predstavuje niečo iné. A ako sa dá na niečom dohodnúť, keď nerozprávame rovnakým jazykom ?

Pripadá mi to, ako by sme chceli hrať scrabble, ale jeden hráč drží v rukách žolíkové karty, ďalši pred sebou rozkladá šachové figúrky, iný sa pripravuje na kanastu a niekto je pripravený hodiť kockou a rátať políčka do domčeka.

Skôr, ako začneme formovať inklúziu v našich životoch, mali by sme si ujasniť, či všetci rozprávame o tom istom.

Preto by sme mali o inklúzii hovoriť. Na rôznych miestach, v rôznom zložení, tí s diplomom, aj tí s osobnou skúsenosťou.

V duchu myšlienky “Správaj sa tak, ako si želáš, aby sa iní správali k tebe”, rozhodla som sa rozprávať o inklúzii aj ja. Vlastne skôr písať. Aby som dokázala autenticky zachytiť myšlienky, ktoré sa počas dňa (či noci) objavia spolu s nejakým zážitkom, informáciou alebo príbehom, ktorý niekto rozpovie.

Na tomto mieste by som rada zdôraznila, že je to iba môj pohľad na inklúziu, ktorý nemusí a určite nebude korelovať s pohľadom iných ľudí. No bola by som rada, keby sa rozprúdila diskusia na túto tému. Aby sme za prijatím jedinečnosti kráčali po tej istej ceste. Názory nemusíme mať rovnaké. Ale bolo by skvelé, keby sme mali jeden cieľ. Myslím, že len tak ho môžeme spoločne dosiahnuť. Nech jeho pozitíva pocíti každý z nás.

Rozhodla som sa deliť s vami o rôzne príbehy. Momenty, ktorých sme boli súčasťou. Situácie, ktoré by sa mohli udiať. Konkrétne prípady, ktoré možno uľahčia porozumieť môjmu pohľadu na inklúziu a teda po mojom na “prijatie”.

AŽ V ŠKOLE SOM POCHOPILA, ČO JE INKLÚZIA. Ak ja prijmem fakt, že spolužiak je starostlivý, viem jeho ochranárske inštinkty podporiť, ak mu umožním tráviť čas s Riškom počas prestávky na koberci v kope vankúšov. Ak rešpektujem, že kamarát je ten, ku ktorému deti vzhliadajú a berú ho za šéfa triedy, mám možnosť ponúknuť mu, aby on rozhodol, ktorú aktivitu budú robiť ako prvú. Ak umožním dievčatku, ktoré rado kadečo vysvetľuje, aby pripravila Riškovi úlohu, posilňujem jej vieru v samú seba. Deťom tým dávam najavo, že ich vnímam a rešpektujem. Že si uvedomujem ich silné stránky, že ich nechávam hýbať sa v prostredí, v ktorom sa cítia slobodné a kompetentné. A čo tým učím Riška? Že na svete nie je len mama. Že sa oplatí tráviť čas aj s inými ľuďmi. Lebo mama nevie všetko. A nebude tu stále. Ale vždy okolo neho budú ľudia, ktorí mu môžu rozumieť a môžu podporovať jeho silné stránky. Ak im my umožníme porozumieť jemu.

Michaela VlasákováMichaela Vlasáková