DOMOV

 Náš tím

O ALKE v médiách

DOMOV

 Náš tím

O ALKE v médiách

Asistent

Asistent

    Z pohľadu mamy pre mňa nie je dôležité, ako je pomenovaná pozícia človeka sprevádzajúceho moje dieťa v škole. Ako bežný rodič, ktorý len nedávno prišiel do kontaktu s terminológiou školskej legislatívy, som si vedomá “existencie” pedagogického asistenta a osobného asistenta. Viem, v čom sa ich kompetencie odlišujú, aj to, čo môžem očakávať, že budú robiť v priebehu vzdelávania.

    Ako väčšina rodičov, aj ja hľadím primárne na potreby a záujmy môjho dieťaťa. S veľkou pravdepodobnosťou svoje dieťa ochraňujem viac ako je obvyklé. Vnímam, že moje dieťa je zraniteľnejšie ako ostatné a že v mnohých situáciách je potrebné pristupovať k nemu špecifickým spôsobom. Nemá to byť výhovorka, skôr len odôvodnenie, prečo mám potrebu dozerať na neho viac a opatrnejšie k nemu púšťať iných ľudí.

    Z tohto dôvodu je pre mňa dôležité, aby ho v škole sprevádzal niekto ľudský, citlivý a vnímavý. Komu v prvom rade záleží na tom, aby sa žiak cítil dobre. Mal by to byť najskôr KAMARÁT, AŽ POTOM ASISTENT. Niekto, kto pomáha s plnením úloh na vyučovaní, komunikáciou so spolužiakmi, ale tiež s vykonaním toalety alebo obúvaním topánok ak je to potrebné.

    Asistent v mojich očiach je ten, ktorý pri svojej práci dokáže plynulo prechádzať do pozície osobného asistenta, hoci je asistentom učiteľa. Je to skrátka priateľ, ktorý pomáha na nevyhnutný čas a všade tam, kde to dieťa potrebuje. Len na takú dobu a v takom rozsahu, aby žiakovi pomohol zvládnuť činnosti samostatne. Niečo v duchu Montessori pedagogiky: “POMÔŽ MI, ABY SOM TO DOKÁZAL SÁM”.

    V nasledujúcej časti si preto z pozície rodiča dovolím hovoriť “iba” o asistentovi.

    Ak škola, učiteľ, spolužiaci, ich rodičia, odborníci a rodičia dieťaťa so znevýhodnením sú kľúčovými hráčmi v procese inklúzie, asistent stojí prvý v rade. Ak chýba čo i len jediný článok z mozaiky, začleňovanie dieťaťa je pomalšie, náročnejšie, menej efektívne a celkovo vyčerpávajúce pre všetky zúčastnené strany. Ak chýba asistent, inklúzia je z môjho pohľadu takmer nemožná.

    Dôvodom sú role, ktoré sa v tejto osobe stretávajú. Asistent je ako kocka v hracom poli spoločenskej hry. Do kontaktu s ňou prichádzajú všetci hráči. Bez ohľadu na počet či farbu figúrok. Ak sú hráčom jasné pravidlá, poznajú svoje práva a povinnosti, na úspešnú hru stačí jedna kocka.

    Asistent sa pohybuje medzi všetkými zúčastnenými, komunikuje s každou stranou, presúva informácie, spája poznatky a aplikuje ich vo vzťahu so žiakom, s ktorým pracuje. Asistent by mal byť komunikatívny, rešpektujúci, na druhej strane aj asertívny. Mal by vedieť aktívne počúvať, prijímať názory iných a zároveň byť schopný prejaviť tie svoje. Za ideálnych okolností, skôr ako sa stretne s dieťaťom, mal by mať možnosť rozprávať s rodičmi. Aby získal čo najviac informácií o jeho osobnosti a povahe. Čo má dieťa rado, čo ho motivuje, čo ho zneisťuje a ako v takých situáciách reaguje. Aké sú jeho obľúbené témy, rozprávkové postavy, ako rado oddychuje. Informácie od rodičov môže preniesť do školského prostredia a na nich začať stavať dôveru vo vzťahu, aby sa im dobre spolupracovalo.

    Asistent by mal byť vnímavý, citlivý a empatický. Aby dokázal rešpektovať limity dieťaťa a vnímal aj minimálne posuny vpred a dokázal ich oceniť. Dieťa pri tom nemusí nevyhnutne zvládnuť napr. písanie nového písmena. Stačí, ak sa snaží a urobí to najlepšie, čoho je v danej chvíli schopné. Úprimná pochvala zvyšuje sebavedomie dieťaťa, jeho záujem o učenie, hru a sociálny kontakt. Je to ako vo svete dospelých. Ak naši kolegovia ocenia, že sme tímovým hráčom, spomenú, že sa im s nami dobre spolupracuje alebo ak nám šéf dá koncoročné odmeny, budeme sa snažiť robiť svoju prácu ešte lepšie. Niekedy nám postačí potľapkanie po ramene, pozvanie na kávu, inokedy oceníme až zvýšenie platu. Závisí od našej motivácie, náročnosti úlohy a od možností ocenenia, ktoré reálne môžeme získať. V každom prípade sa všetci potešíme, ak ostatní ocenia už našu snahu. Nie nevyhnutne pozitívny výsledok.

    Všetci zúčastnení by mali chápať, že VZDELÁVANIE DIEŤAŤA SO ZNEVÝHODNENÍM JE AKO JAZDA NA HORSKEJ DRÁHE. Žiak môže niekoľko dní napredovať a odrazu mať výsledky, akoby sa za posledné týždne nič nenaučil. V takej chvíli situáciu prijať, na dieťa netlačiť, len sa citlivo vrátiť o nejaké to učivo naspäť. Rozumieť tomu, že “neúspech” dieťaťa neznamená zlyhanie asistenta, učiteľa ani špeciálneho pedagóga. Možno je dieťa unavené, nesústredené alebo len nemá chuť práve dnes ukazovať, čo dokáže.

    Je potrebné dať si čas. Sebe aj dieťaťu. Byť v prvom rade človekom, až potom pracovníkom, ktorý na seba tlačí, aby podal určitý výkon. Zabudnúť na vlastné ego a nedávať si za cieľ žiaka za každú cenu učiť. Ale byť jeho sprievodcom vo vzdelávaní. Rešpektovať limity, ktoré mu určuje jeho znevýhodnenie. Zamerať sa na to, aby bolo všetkým príjemne. Je potrebné si uvedomiť, že asistent je v škole v náročnej pozícii. Hlavne vo vzťahu k vlastnej osobe. Snáď najťažšie je zabudnúť na vlastné ego. Mal by nájsť rovnováhu medzi rešpektovaním názorov odborníkov, ktorí koordinujú ako s dieťaťom pracovať, potrebami dieťaťa a jeho rodiny, požiadavkami školy, záujmom spolužiakov. A popri tom byť schopný prejaviť vlastný názor, zdieľať vlastné pozorovania.

    MIMORIADNE DÔLEŽITÝ JE VZŤAH ASISTENTA S UČITEĽOM. Dvoch ľudí, ktorí sú v intenzívnom kontakte a od ich spolupráce závisí úspech začleňovania, dosahovanie akademických cieľov a hlavne celková atmosféra v triede. Obaja by mali poznať svoje kompetencie, silné stránky a čo sa od nich v rámci inkluzívneho vzdelávania očakáva. Bonusom navyše je, ak vzťah asistenta s učiteľom je na priateľskej úrovni s otvorenou komunikáciou.

    UČITEĽ JE TEN, KTO UČÍ. ASISTENT POMÁHA UČITEĽOVI A ŽIAKOM. Je potrebné dať si pozor na to, aby sa v snahe čo najviac uľahčiť prácu učiteľovi, z dvojice asistent-žiak nestal ostrov. Aby to nebol asistent, kto vzdeláva žiaka v triede, kde sa učiteľ zatiaľ venuje ostatným žiakom. Asistent má napr. pomôcť žiakovi zdvihnúť ruku, aby privolal učiteľa na kontrolu úlohy. Nepodať žiakovi chýbajúci papier, ale ukázať mu, ako o pomoc požiadať spolužiaka z vedľajšej lavice.

    Každá trieda je živý a neustále sa meniaci organizmus. Okrem dodržiavania pravidiel, ktoré sú v rámci inkluzívneho vzdelávania stanovené, riadia sa aj svojimi vlastnými “smernicami”. Špecifickými pre danú skupinu, pričom ich nastavuje učiteľ spolu s asistentom a žiakmi. Sú to unikátne črty každej triedy a je dobré ich rešpektovať. Pretože sú jedinečné a stanovil si ich kolektív tak, aby sa za dverami učebne každý cítil komfortne.

 

■ Pozná osobnosť žiaka, jeho limity aj silné stránky

■ Prenáša informácie z domáceho prostredia do prostredia školy

■ Vie žiaka motivovať k učeniu, hre a sociálnym interakciám

■ Dokáže predvídať nástup problémového správania (vyčerpanie, odmietanie plnenia úlohy, senzorické preťaženie) a tak mu predchádzať

■ Je sprostredkovateľom informácií medzi žiakmi

■ Modeluje správanie sa ku dieťaťu so znevýhodnením

■ Spájajú sa pri ňom požiadavky a očakávania všetkých účastníkov inkluzívneho vzdelávania

■ Nastavené ciele a teoretické vedomosti prenáša do reálnych situácií

Michaela Vlasáková