Posledný deň Alkou

Vyžehlená sukňa ma už od včerajška čakala prevesená cez stoličku. Ešte rýchlo umyť vlasy, prečesať, dopiť kávu a prekontrolovať kabelku. Mám v nej všetko? Pre každé dieťa som na poslednú chvíľu dorábala malý fotoalbum vyskladaný z fotiek konkrétnych detí. Za celý rok som ich nazhromaždila 2206. Tie som ako správna bývalá grafička upravovala, triedila a pridávala do spoločného on-line triedneho fotoalbumu. Fotky, ktoré zachytávajú nielen rôzne aktivity, ale hlavne objatia, úsmevy, spoločné hry, vzťahy, kamarátstva chcúc podporiť to, čo vznikalo medzi deťmi iba veľmi krehko. Posilniť kamarátstva, spolupatričnosť, začínajúce vzťahy a sympatie.

Za rok sa toho v triede, ktorej som bola súčasťou, zmenilo veľmi veľa. Dieťa, ktorému som bola asistentkou, už so mnou nechodí za ruku, keď niekam ideme. Kráča popri spolužiačke, niečo jej vysvetľuje a mňa si ani nevšíma. Spoločne sa smejú a poskakujú po chodníku. Nestranný pozorovateľ by povedal, že ako Katkina asistentka by som mala byť dieťaťu v pätách. Ja ale viem, že čím som od nej ďalej a čím menej ma potrebuje, tým je Katka spokojnejšia, sebavedomejšia a šťastnejšia.

Netuším, aký to bude deň. Zamilovala som si tieto deti, preto lúčenie s nimi pre mňa asi nebude jednoduché. V obchode som ešte nakúpila lízatká a nejaké cukríky ako bonus ku vytlačeným a zalaminovaným „fotoalbumíkom“. Moja lavica zo zadnej časti triedy už medzičasom zmizla, a tak som si sadla za deti na jednu z nízkych stoličiek.

Niektoré deti už vedeli, že moja misia v ich triede týmto dňom končí a od septembra bude medzi nimi iná láskavá asistentka. Napriek tomu sa na mňa po oficiálnom oznámení môjho odchodu vrhlo zopár z nich.

Za ten rok sme si na seba naozaj zvykli a vytvorili pekné vzťahy. Moja drahá Angelka, ktorá mne i svojim spolužiakom bola počas celého roka obrovskou pomocou, sa odo mňa nedokázala odtrhnúť. Čo ako som sa ovládala, rozplakala som sa. Angelka, silné, čestné a empatické prváča keď zbadalo moje slzy, objalo ma ešte silnejšie. Rýchlo som si poutierala tvár, aby to nezbadali aj ostatné deti.

Rozdala som fotoalbumíky a sledovala ich, ako kráčajú po vysvedčenia. Rudko niesol pani učiteľke obrovskú bonboniéru. Tak veľmi sa behom roka zmenil! Nebolo ani stopy po uplakanom chlapcovi, ktorý zvykol žialiť za svojou mamkou. A Slávko, usmievavý chlapec, ktorý sa deň čo deň na počas prvej hodiny iba prebúdzal, kráčal teraz so vztýčenou hlavou hrdo si preberajúc papier so svojimi výsledkami. Bolo to milé, ako sa zvykol duchom neprítomne motať triedou. Až neskôr som sa dozvedela, že vstáva skoro ráno, aby ockovi pomohol nakŕmiť gazdovstvo a ešte pred školou stíhal tréningy. Vtedy som pochopila som, prečo sa za rána šuchtá pomaly prekladajúc nohu za nohou, keď už po druhýkrát kráča na záchod…

Po Slávkovi prichádza na rad Terezka. Dievčatko, ktorému som takmer každý deň čítavala z knižky o koníkoch, vyberá zo spoločnej vázy kyticu gerber. Uvoľňuje stužku a polovicu kvetov necháva vo váze. Učiteľka pochopí a usmieva sa. Zvyšné kvety vo váze daruje mne…

Trieda sa pomaly vyprázdňuje a ku mne prichádza chlapec s vlasmi anjela. Zakaždým, keď niečo povie, rozosmeje sa celé moje vnútro. Je múdry, zaujímavý, no kamarátov má málo. Je iný, než sú oni. Damián celý rok pôsobil, že nikoho nepotrebuje a, že si vystačí sám. O to viac ma dojímajú jeho slová, ktoré mi potichu šepoce: „Pani asistentka, ostaňte s nami!“ Ani neviem, čo som mu odpovedala. Pohladila som ho po hlávke a snažila sa usmiať.

Posledný deň v 1. A bol krásny a silný. Pred rokom som sa tu ocitla ako asistentka dievčatka s Downovým syndrómom a behom roka som sa stala asistentkou a kamarátkou celej triedy. Bola to nádherná skúsenosť. Ďakujem vám a nezabudnem na vás deti.