O motivácii

Výzva pani učiteľky: “V priebehu piatich mesiacov prečítať desať kníh. Odmenou bude pochvala triednym učiteľom”. Kniha. Sladkosť. Alebo čokoľvek iné. Na prvé počutie štandard v našich školách.

Ako inak zabezpečiť, aby deti viac čítali, precvičovali si plynulosť čítania, “do oka” dostávali pravidlá gramatiky? 

Ja si však kladiem  otázku: “Nedalo by sa to aj inak?” Aby sme naše deti neučili, že sa oplatí byť aktívnym, lebo “iní to ocenia”. Aby motiváciou nebola snaha urobiť druhých šťastnými. Naopak, nech skúšajú nové veci, lebo to chcú oni sami.

Som presvedčená, že panie učiteľky majú tie najlepšie úmysly. Že chcú podporiť deti v čítaní a využívajú pritom fakt, že niektoré deti sú súťaživé. A určite majú aj pani učiteľku radi a pochvala od nej by im urobila radosť. 

Premýšľam, že keby som pred rovnakou výzvou stála ja, asi by som deti motivovala inak. Dala by som im menej času. Aby ten pozitívny zážitok, ktorý im chcem dopriať, zažili čo najskôr.
Počet kníh by nebol dôležitý. Bolo by na rozhodnutí každého dieťaťa, či prečíta polovicu jednej knihy, alebo ich zhltne pätnásť. Alebo dokonca neotvorí ani jednu. Mohli by si vybrať, koľko strán kniha bude mať, či v nej bude viac textu alebo obrázkov. Či to bude príbeh, encyklopédia alebo komiks. Mohli by čítať sami, počúvať rozprávanie starkých alebo čítať nahlas rodičom. Mohli by viackrát prečítať tú istú knihu, alebo rozčítať viaceré. Kombinovať ich s filmovým či rozprávkovým prevedením. A ak radšej kreslia či píšu, namiesto čítania by mohli nejakú knihu vytvoriť sami. 
A potom … 
By sme prečítané knihy rozoberali. Nechala by som deti rozprávať, akú knihu si vybrali a prečo. Čo ich zaujalo, ktorá časť bavila najviac, ktorú by napísali inak. Deti by mohli popri tom tancovať, dopĺňať výklad kresbami, vlastnoručne vyrobenými maskami. Nechala by som ich hovoriť o pocitoch, o hrdinoch, o príbehoch, ilustráciách… 

Prečo? 
Lebo nadšenie je nákazlivé

Aj keď nie som hladná, ale sedím pri stole s niekým, kto práve obeduje a jedlo si vychutnáva, opisuje, ako vonia, ktorý moment z detstva mu pripomína … vtedy aj ja túžim ochutnať. A často sa stáva, že nakoniec neodolám. 
Keď počujem cestovateľa rozprávať o jeho zážitkoch s netradičným spôsobom dopravy, o vzduchu voňajúcom korením, atmosfére ulíc žiariacich farbami, o prírode v dvadsiatich odtieňoch zelenej … keď v jeho tvári vidím, že počas rozprávania sa v mysli opäť dostal na tie dychberúce miesta…vtedy mám chuť nasadnúť na prvé lietadlo a letieť na tie krásne miesta, ktoré mi opisuje. Aj keď nie som veľký cestovateľ. 

Prečo? 
Lebo nadšenie je nákazlivé

Úprimný záujem a prežívanie sa zrkadlia v tvári, v gestách. A toto dokáže “prečítať” každý. Aj deti.  Som presvedčená, že keby sme deťom dali možnosť voľby, “nakazili” by sa nadšením a záujmom. Verím, že aj tí, ktorí nečítajú radi, siahli by po nejakej knižke. 

A najlepšie na tom je, že by sme sa navzájom naučili, že čítať znamená podeliť sa o svoje nadšenie… 

Možno si kladiete otázku: “Čo ak by ani jedno dieťa nesiahlo po knižke, keďže nemusí?” Odpoviem, že som presvedčená, že v každom detskom kolektíve sa nájde nejaký knihomoľ. A ak nie, opýtala by som sa rodičov, či by deťom nechceli porozprávať o svojej obľúbenej knihe z detstva. Alebo mojich kolegýň, pána vrátnika či tety kuchárky. A ak by všetky tieto cesty zlyhali (čomu neverím), obrátila by som sa na svoju sesternicu, ktorá sa venuje podpore čítania od útleho veku. Tá o detských knihách hovorí s takým nadšením, že aj dospelákov “donúti” zájsť do detského oddelenia v kníhkupectve. 

A čo deti znevýhodnené?

Riešením by podľa mňa nebolo zníženie počtu kníh pre deti s poruchou zraku, problémami s čítaním či tie, ktorých rodičia si nemôžu dovoliť míňať peniaze na knihy. Vo mne by to vyvolalo pocit, že od týchto detí sa neočakáva, že dokážu viac. Častokrát v najlepšej viere, že im pomáhame, im v konečnom dôsledku podkopávame sebavedomie. Ak výber počtu a typu kníh necháme na deti, učíme ich poznať vlastnú hodnotu, odhadovať, na čo momentálne majú, či si veria, že môžu dosiahnuť cieľ, ktorý si stanovili. A či ich to bude motivovať k tomu, aby sa do budúcna zlepšovali. Nie voči ostatným, ale voči osobe, ktorou sú teraz. Možno by nás prekvapilo, koľko starších detí by siahlo po detskej knihe len kvôli tomu, že majú mladšieho súrodenca. No nepriznali by to, lebo sa od nich očakáva iný druh literatúry a ostatní spolužiaci by sa im možno smiali, keby prišli s prezentáciou leporela.  

Uvedomujem si, že pod pojmom “inklúzia” si každý z nás predstaví niečo iné. V mojom ponímaní inklúzia vyzerá (aj) takto. Dostatok informácií podaných jazykom, ktorému dieťa rozumie. Aby sa rozhodlo samé, ako sa postaví k výzve. Samozrejme, s rešpektom k jeho možnostiam. Ale hlavne, neznižovať na neho nároky len preto, že my sme si tak nastavili hranice v našej hlave. 
Aby sme svet vyvíjajúceho sa dieťaťa neobmedzovali iba na rámec našich očakávaní.