O búraní veží a zaužívaných postojov

Bolo to v čase, keď Riško začal navštevovať bežnú škôlku. Našim cieľom bolo podporiť jeho rozvíjajúce sa schopnosti v sociálnej oblasti. Ľudskou rečou povedané, blízkosť detí mu neprekážala, nebral deťom hračky, neubližoval im, ani sebe. Na druhej strane o nich neprejavoval záujem, nepotreboval ich k tomu, aby bol spokojný s hračkami, ktoré mal. Nevyhľadával spoločnosť iných detí na to, aby sa zabavil sám. Jeden zo znakov autizmu. Byť tak trochu “out”. A práve rozvoj vzťahov, hlavne tých rovesníckych, je potrebné u autistov podporovať.  
Aby vedel vydržať, kým sedia za stolom a čakajú na obed, aby si vedel vypýtať od kamaráta hračku a nebral mu ju z ruky. Aby bol schopný zopakovať po pani učiteľke sériu pohybov pri rozcvičke. Lebo raz bude dospelý a bude sa musieť opýtať na cestu, požiadať predavačku o inú veľkosť trička či vedieť napodobniť manipuláciu s nejakým nástrojom, ak mu niekto bude ukazovať, ako sa to robí. A všetci vieme, že “Čo sa v mladosti naučíš …” Preto sme začali s nácvikom čo najskôr.  

Do škôlky sme spočiatku chodili len raz-dvakrát do týždňa, prvé dni len na pár minút (doslova na pár), aj to v čase voľnej hry. 
Riška v škôlke sprevádzala jeho asistentka. Poznala ho už roky, mala dokonale načítané jeho reakcie, vedela, kedy je čas na oddych, aj kedy a ako ho motivovať, aby sa pripojil k deťom. A keďže ho učila komunikovať pomocou gest, dokonale ovládla “jeho reč”. 
Riška v tom období zaujímali pre deti netypické predmety a aktivity. Aj hračky často používal iným spôsobom, na ktorý boli určené. Napr. do plastelíny rád otláčal bradu. Obľuboval, keď sme mu autíčkami chodili po hlave či po chrbte. Podložky na cvičenie mal najradšej obmotané silno okolo tela. A úplne najviac bol fascinovaný javmi, keď niečo spadlo a rozbilo sa. Ideálne z výšky.

Pod dohľadom odborníčky sme doma aj v terapeutickom centre pracovali na tom, aby si obľúbil hračky a aktivity, ktoré majú radi deti v jeho veku. Vedeli sme, že drobcov je najlepšie spájať cez hru. Keď spolu (alebo vedľa seba) niečo stavajú, skladajú, tvoria. 

Raz Riško prišiel do škôlky, keď deti stavali na zemi veže z kociek. Ako mi neskôr asistentka vravela, nestihla sa ani vo dverách otočiť a Riško už stihol zvaliť niekoľko veží. Nepríjemná situácia. Na jednej strane dieťa, ktoré nerozumie, čo svojim správaním spôsobilo (on len urobil niečo, čo ho teší). Na druhej strane dieťa smutné, prekvapené, zaskočené, nahnevané, so slzami na krajíčku. A právom. 

Premýšľala som, čo by som urobila, keby som na mieste asistentky stála ja. Jasné, že ako prvé, by som Riška zastavila. Keďže nevie rozprávať, ospravedlnila by som sa dieťaťu za Riška. Ponúkla by som mu pomoc s postavením veže nanovo. A zvyšok času by som venovala tomu, aby som Riška IZOLOVALA od detí, aby nemal príležitosť búrať ich veže. A bezpochyby, dodala by som, že on to urobiť nechcel. No asistentka nie je Riškovou mamou. Má odstup, nepotrebuje ho prehnane chrániť a nemá také zábrany ako ja, aby ho občas namočila aj do nepríjemnej situácie, kde si bude musieť poradiť sám.

Alebo aspoň čiastočne niesť dôsledok svojho správania. Asistentka zareagovala inak. Netvrdila deťom, že to nechcel urobiť. Zo šťastného výrazu na Riškovej tvári by jej to aj tak nikto neuveril. Ani škôlkari. Namiesto toho deťom vysvetlila, že Riško veže nestavia. Že mu to ešte veľmi nejde a tak ho viac baví, keď ich môže búrať. Krása zrozumiteľného a pravdivého vysvetlenia spočíva v priblížení sa úrovni jazyka, ktorej deti rozumejú. A hlavne v pravde. 
O pár minút neskôr sa z iniciatívy detí na koberci odohrávala súťaž v rýchlostnom stavaní veží. Na jednej strane deti rýchlo ukladajúce kocky do výšky, na druhej strane Riško, ktorý od radosti nevedel, do ktorej veže sa pustiť ako do prvej. Smiech na všetkých stranách. K tomu tréning jemnej a hrubej motoriky a koordinácie oko-ruka (v Riškovom prípade oko-noha). Chvíľu deti stíhali, no po čase to niektoré prestalo baviť, takže staviteľov ostalo menej. A to bolo v poriadku. Učiteľka aj asistentka rešpektovali ich rozhodnutie. Nikoho nenútili ostať, “lebo Riškovi sa búranie páči”. A keďže veže rýchlejšie padali, ako sa vztyčovali, nastal TEN moment. Žiadna postavená veža. Zato zopár kociek na dosah. Riško sa zohol, chytil kocky a uložil ich na seba. Úprimná, spontánna a autentická asistentka od radosti zatlieskala a nahlas vykríkla, že toto bola prvá veža, ktorú Riško postavil sám. Pani učiteľke vysvetľovala, že my ho stavať veže učíme už týždne a nejako sa mu do toho nechce. A stačí, že príde do kolektívu a deti ho to naučia. “Takže to my sme ho naučili stavať veže?” opýtal sa jeden chlapček.  
“Áno. VY.”