Mozaika

Pri pojme ŠKOLA A VZDELÁVANIE sa mi v mysli ako prvá objaví veľká budova, do ktorej som roky vstupovala po širokých schodoch. Pani učiteľka v lodičkách a kvetovanom kostýme, spolužiaci chichotajúci sa v laviciach, školské ihrisko, výlety, lyžiarske zájazdy a školy v prírode. Kuchárky za okienkom v jedálni, družinárky v triedach popoludní, rodičia postávajúci pred školou.

Priateľstvá pre nás nekončili zatvorením brány školy. Pokračovali na detských ihriskách a spoločných návštevách domácností rodín spolužiakov. Vzťahy vytvorené v triedach a na chodbách presahovali aj školský areál. Škola pre mňa vždy znamenala veľa ľudí a podnetov, ktoré ma formovali. Mám to tak doteraz.

Škola nie je len budovou. Je úľom plným včiel vykonávajúcich rôzne úlohy. Záhradou plnou kvetín rôznych farieb tvarov a veľkostí. Vitrážou vyskladanou z množstva farebných sklíčok.

Keď si kladiem otázku:
“Kto každý by mal spolupracovať pri začleňovaní žiakov so špeciálnymi potrebami?”,
odpoveď možno nie je krátka, ale je jasná:

1. Rodič, pretože on pozná dieťa najlepšie.
2. Pedagóg vie, čo sa má žiak učiť.
3. Špeciálny pedagóg pozná postupy, ktorými sa môže žiak učiť.
4. Asistent, pretože niektorí žiaci v určitých situáciách potrebujú podporu.
5. Spolužiaci modelujú sociálne interakcie skutočného života.
6. Rodičia zabezpečujú prenos informácií zo školy do domáceho prostredia tak, aby im porozumelo každé dieťa.
7. Vedenie školy poskytuje podmienky na vzdelávanie a fungovanie v zdravých vzťahoch.

INKLUZÍVNE VZDELÁVANIE vnímam ako výsledný produkt spolupráce a vzájomnej komunikácie školy, rodiny a komunity.