Moja základná škola

Na svoj prvý deň v škole si pamätám dosť matne, čo je pomerne zvláštne. Väčšinou si veľké zmeny v živote pamätám dobre. Možno som to nebral ako nejakú veľkú zmenu, nakoľko som rok predtým musel chodiť súkromne k špeciálnemu pedagógovi, ktorý nakoniec napísal nejaké posudky a odporúčania, aby som mal aspoň akú takú šancu sa dostať do klasickej školy, klasickej triedy. Jediné čo si pamätám, že ma prekvapilo bol fakt, že v triede som zrazu nebol sám, ale bolo tam plno iných detí. Ako jediný som bol v triede s hendikepom.

No aj napriek tomu si ma spolužiaci, myslím, že pomerne rýchlo obľúbili. Zo začiatku sem tam skúšali nejaký náznak šikanovania, no neviem či sa to vôbec dá tak nazvať. Bolo to, ale veľmi ojedinelé. Pravdepodobne to bolo aj preto, že pár kamarátov som už poznal z ihriska ešte pred školou a tí na mňa dávali pozor. Možno to bolo aj preto, že na svoj vek som bol vysoký a ťažký, čo vzbudzovalo rešpekt. Asi na druhý deň sa školská stolička podomnou rozpadla. Každá nôžka stoličky sa ohla a rozutekala na inú stranu. Učiteľke som z ničoho nič zmizol z dohľadu, ako keby som zostúpil výťahom. Ešte v ten deň mi školník priniesol stoličku a lavicu pre druhý stupeň. Asi aby som nezacláňal ostatným, posadili ma rovno pred katedru. Bolo to dobré miesto, všetko som dobre počul a videl. Na ďalší školský rok som nemal problém s obsadením si miesta, nakoľko tam chcel sedieť len málokto. Nejaký čas som tam sedel dokonca sám, čo bolo celkom výhodné, pretože som mal celú lavicu pre seba. Keďže som mal dve sady učebníc, aby som ich nemusel nosiť so sebou, bolo fajn mať celú lavicu len pre seba. Sem tam som si na nejakú spojenú hodinu s inou triedou skúsil sadnúť na iné miesto. Prišiel som ale na to, že fungujem ako chameleón. Veľmi rýchlo sa adaptujem na fungovanie v danom rade. Väčšinou, čím ďalej som si od katedry sadol, tým som dával menší pozor. Preto na strednej škole som sa posunul maximálne do druhého radu. Táto chameleónska schopnosť sa ukázala ako veľmi prospešná. Keď bolo potrebné učiť sa, učil som sa. Keď bolo potrebné naháňať sa alebo hrať karty, bol som tam. Sám neviem ako, ale okrem dvoch situácií, stále sa mi podarilo odhadnúť hranicu, kedy sa už danej aktivity treba prestať zúčastňovať. Prvýkrát, keď sa mi to nepodarilo odhadnúť, bolo ešte v prvej triede, kedy som pri naháňačke spadol a rozbil si hlavu o radiátor. Druhýkrát na druhom stupni, kedy sme počas prestávky hrali futbal a rozbili umývadlo. Na druhej strane som týmto prístupom mal kamarátov naprieč celou triedou. Keď už sa aj niečo stalo a rodičia prišli na to, že nedošlo k žiadnej ujme na zdraví, mal som pocit, že sa tešili z každej mojej aktivity.

Z prechodu na druhý stupeň som mal asi najväčší strach. Predsa len, v triede už boli aj deti z iných tried, poprípade iných škôl. Samozrejme nejaký starí spolužiaci mi aj ostali, no napriek tomu som začínal opäť odznova. Boli tu nie len noví spolužiaci, ale aj nová triedna učiteľka a pedagogický zbor. Bola to krátka doba, čo som bol na druhom stupni, keď sme mali mať hodinu telesnej výchovy. Triedna učiteľka pre nás prišla počas prestávky. Nastúpili sme si do dvojstupu a keďže ma chcela mať nadohľad, zavolala si ma do prvého radu. Otočila sa smerom na nás a niečo nám vysvetľovala ako sa máme chovať počas presunu. V tej chvíli sa zástup pohol dopredu a niekto do mňa drgol. Neudržal som rovnováhu začal som padať smerom dopredu. Inštinktívne som natiahol ruky pred seba a dopadol triednej učiteľke rukami na prsiach. Rýchlo ma vyrovnala a pokračovala ďalej ako by sa nič nestalo. Celú hodinu telesnej som sa cítil hrozne, v hlave som si prehrával celý trapas a premýšľal, či to niekto videl. Dúfal som, že si nikto nevšimol, čo sa stalo. Utvrdzoval som sám seba, že sa to zbehlo tak rýchlo, že to nikto nemohol vidieť. Samozrejme, že to spolužiaci videli. Hneď po hodine ma v chlapčenskej šatni spolužiaci obkolesili a začali mi o incidente klásť rôzne otázky. Uvedomil som si, že žiadny trapas sa nekonal, práve naopak. Po niekoľkých dňoch sa to asi rozkríklo po celej škole. Žiaci na mňa pozerali, ukazovali si prstom viac ako obvykle, zdravili sa a púšťali sa so mnou do debaty. Všetky moje obavy zo začlenenia sa na druhý stupeň sa rýchlo rozplynuli. Spätne keď si na to spomeniem, prechod na druhý stupeň bol oveľa jednoduchší ako nástup do prvého ročníka. Vedel som presne, čo, kde a hlavne ako na to. Kde si v triede sadnúť, že si musím preskúmať okolité záchody, zohnať druhý pár učebníc a podobne. Úspešne objavený a naučený systém fungoval aj na druhom stupni.