Je mi to tak ľúto.

Ráno po ceste do škôlky som stretla pani s trojročným dievčatkom. Bývajú na vedľajšej ulici a evidujem ich z ihriska za blokom. Dievčatko je vo veku škôlkarky, tak som sa potešila, že zrejme nastupuje do škôlky, do ktorej chodí moja dcéra.

Ráno po ceste do škôlky som stretla pani s trojročným dievčatkom. Bývajú na vedľajšej ulici a evidujem ich z ihriska za blokom. Dievčatko je vo veku škôlkarky, tak som sa potešila, že zrejme nastupuje do škôlky, do ktorej chodí moja dcéra.

„Jéj tak ty už tiež ideš do škôlky?“ Opýtala som sa dievčatka. Dievčatko sa rozkošne usmialo, no odpovedala mi mamka. „Nás do vašej škôlky nevezmú. Malá má Downov syndróm“. V oku sa jej zaleskla slza a rýchlo sa pozrela preč. Ostala som nemo stáť.

Zakývala som im ma rozlúčku a každá sme šli teda ďalej, inde. Ja do škôlky a ona neviem kam.

Od rána sa z toho neviem dostať. Do NAŠEJ škôlky? A kde je ICH škôlka? Veď býva pár metrov od nás!

Ja to tak nechcem! Ja už nechcem žiť v krajine, v ktorej ticho tolerujeme, že sme MY a ONI. NAŠE a ICH škôlky. Ak by sa týmto rodičom narodilo zdravé dieťa, boli by ONI MY? A ak by sa mne narodilo dieťa s postihnutím, bola by som hneď ONI a NAŠA škôlka by už nebola NAŠA?