Cesta asistentky pod krídlami projektu Alka 3

     Náročné obdobie v škôlke sa začalo riešiť až vo februári, kedy došlo ku stretnutiu s rodičmi a CVI. Všetci spoločne sme začali zvažovať rôzne riešenia. Rodičia sa nakoniec rozhodli, že Filip nebude chodiť najbližšie nejaký čas do škôlky. Ostal doma, lebo frustrovaná som nebola len ja ale aj on. V poslednom čase tam už ani nechcel ísť. Ráno pred odchodom do škôlky iba postával v chodbičke a bolo nutné mu pomôcť, nejak ho namotivovať, aby vykročil.

     Rodičia dostali čas na zváženie, ako bude ďalej. Nakoniec po dohode so škôlkou, sa rozhodlo, že obaja v MŠ ostaneme, no skúsime prejsť do hornej triedy, kde boli staršie deti a predškoláci. Keďže Filipko miluje nové veci, v novom prostredí sme predpokladali pozitívnu zmenu a vyriešenie situácie. Nové podnety a hlavne zrelšie deti by mohli mať pre neho väčšie pochopenie a mohli mu byť nápomocné v jeho socializácii a rozvoji komunikácie.

     Ako sa ukázalo, učiteľky tu boli chápavé a nápomocné a deti skutočne vnímavé a podporné. Učili ho rôznym zručnostiam a ukazovali, čo a ako v ich triede funguje. No čo bolo najlepšie, hrali sa s ním! To bol veľký rozdiel oproti predošlej triede!

Toto riešenie sa javilo ako veľmi dobrý ťah. Po pár dňovom pozorovaní denných rutím pre neho CVI vypracovalo individuálny výchovno-vzdelávací plán, ktorý som začala aplikovať v škôlke. Mali sme podporné prostredie a na základe IVVP sa brali do úvahy jeho špecifické potreby a obmedzenia. Moja radosť však trvala iba krátko. Filipko sa okukal, udomácnil a kolotoč útokov a vystrájaní sa začal opakovať a stupňovať čo do počtu a intenzity. Pokyny ignoroval, na zákazy reagoval hnevom a hádzaním vecí a buchnutím toho, kto mu bol po ruke.

     Áno, po januárovom vyčíňaní som bola o čosi psychicky odolnejšia a pripravenejšia a mala som snahu učiť ho, ako je vhodné správať sa k deťom, napriek tomu som nedokázala toto správanie ovplyvniť ani zmeniť. Tiež deti a učiteľky mali pre neho maximálne pochopenie, no na stálu zmenu a riešenie Filipkovho správania to nestačilo. A preto bolo pre mňa nesmierne dojemné sledovať, že aj keď deti od neho počas dňa neraz schytali úder, každý deň ho pri jeho odchode domov mnohé z nich spoločne obkolesili a s láskou na rozlúčku objali… História sa teda zopakovala a opäť nás čakala spoločná diskusia a hľadanie riešenia…

Oľa TemešováOľa Temešová