Cesta asistentky pod krídlami projektu Alka 2

      Filipko sa v škôlke počas jeho prvého roku v škôlke pekne adaptoval, bol poslušný a rozvíjal sa po mnohých stránkach. Občas ho síce bolo treba usmerniť, no žiadne výrazné nečakané problémy nenastali. Náš vzájomný vzťah bol takmer ukážkový. No po dvoch mesiacoch letných prázdnin sa veci zmenili…

     Hneď začiatkom druhého školského roka ešte v septembri prišiel jeho prvý útok voči mne. No nebolo to ani tak fyzicky bolestivé to jeho kusnutie či buchnutie, než že skôr zabolelo niekde vo vnútri a nepríjemne prekvapilo po roku nášho blízkeho a láskyplného vzťahu. Myslím, že vtedy to celé začalo ísť „z kopca“. Zhruba štyri mesiace do decembra sa striedali lepšie obdobia s horšími, kedy viac vystrájal, nepočúval a robil si čo chcel. Býval vtedy aj často chorý.

     Celé to problémové správanie vyvrcholilo v januári, kedy fyzické útoky z jeho strany prešli aj na deti a učiteľky. Vôbec nevnímal, keď som mu niečo hovorila. Bol akoby odpojený a ja som už nemala „páky na to ho ukočírovať “. Hovorila som rodičom, že je to teraz vážne, a je potrebné to riešiť so škôlkou aj CVI. Zároveň som „volala o pomoc“ v CVI počas našich pravidelných podporných stretnutí tímu Alka. Nezvládala som to. Bolo mi z toho ťažko psychicky a trápilo ma, že s tým neviem nič robiť, ani jemu pomôcť, ani ochrániť deti v triede pred jeho nečakanými atakmi. 

     Keďže to trvalo mesiac, kým sa veci pohli a začali spoločné debaty všetkých zúčastnených a jeho správanie sa zo dňa na deň zhoršovalo, mala som snahu to riešiť. No bola som vyzývaná, že to nemám robiť, že to nestojí len na mne, ale v prvej línii na bojovom fronte som si to odnášala hlavne ja. Chápala som, že každý má svoje predstavy a dôvody ako k tomu pristupovať, no žiaľ boli úplne odlišné. Postupy a taktiky, ktoré mi radili rodičia neboli jednotné so stratégiami, čo mi odporúčali špeciálni pedagógovia pri tomto správaní. Navyše sa líšili predstavy o inklúzii u pedagógov v škôlke a v tíme Alka. Mala som síce pocit, že som vypočutá a, že sú uznané moje pocity, ale stále sa nič nedialo. Nedochádzalo k stretnutiam a spoločným rozhovorom a ja len hučím dokola to isté ako pokazené rádio, aby sa všetci dohodli a zjednotili a povedali mi, ako postupovať. Pretože pri najlepšej vôli nedokážem naplniť protichodné predstavy a očakávania…

Oľa TemešováOľa Temešová