Cesta asistentky pod krídlami projektu Alka 1

Na začiatku prebiehalo medzi mnou a dieťaťom, ktorému som sa mala stať asistentkou, jednomesačné pozvoľné spoznávanie sa a nadviazanie kamarátskeho vzťahu. Zoznamovali sme sa v jeho domácom prostredí a neskôr aj u mňa doma, kde sme pravidelne spoločne vypekali jeho obľúbené palacinky a upevňovali náš vzťah. Začínalo to polhodinovým až hodinovým stretnutím, ktorého dĺžka sa postupne predlžovala.

O Tomáškovej predpokladanej diagnóze PAS som toho vedela len málo. Myslela som si, že ľudia s touto diagnózou nepotrebujú mať s inými ľuďmi ani fyzický ani slovný kontakt. Môj pohľad bol taký, že bežia vo svojich rutinách a, že si vystačia sami. Tomáško sa ale úplne vymykal mojim predstavám. Rád sa pritúlil, bol kontaktný. Jeho túžba po kontakte s ľuďmi sa potvrdila aj neskôr medzi deťmi.

Tiež som očakávala problematické správanie sa, ktoré som počas spoznávania síce trochu spozorovala, no moment, keď sa hodil o zem, trval iba krátko a mamka správanie veľmi rýchlo podchytila. Rodičia naučili dieťa očnému kontaktu a pomohli mu reagovať prostredníctvom obrázkových kartičiek, čo som neskôr v škôlke využívala aj ja. Čím viac som teda dieťa spoznávala, tým menej som sa obávala nástupu do škôlky. Bolo to veľmi dôležité obdobie, ktoré mi pomohlo mnohé veci pochopiť a naučiť sa.

Potom nastala postupná viac-menej bezproblémová adaptácia v škôlke. Tomáško nastúpil do MŠ pre zdravé deti. Škôlka bola vybavená viacerými zaujímavými ručne robenými hračkami, drevenými kockami a inými hračkami. A tiež som tam videla láskavý a vnímavý prístup k deťom. To všetko dokopy považujem za nie je celkom bežný štandard materských škôl.

Tomáško bol v škôlke vnímavý a bystrý, učil sa pozorovaním a rýchlo nabehol na škôlkarsky režim. Mala som pre neho pripravené nápomocné obrázkové kartičky s režimom dňa, ktoré mi pomáhali prechádzať s chlapcom do každého ďalšieho rituálu počas celého dňa. Čo bolo ale prekvapujúce, po krátkom čase sa naučil fungovať bez nich. Skôr, než som mu ukázala kartičku, on sám mi oznámil: „Jedlo hotovo, ideme domov.“ Tiež dokázal krásne odpozorovať deti, čo robia a keď videl, že idú do kúpeľne, jednoducho sa k nim pridal.

Postupne sa počas dvoch rokov jeho reč z niekoľkých ťažko zrozumiteľných slov vyvinula do takmer súvislej reči, ktorá je pre mňa úplne zrozumiteľná, čo ale neplatí pre iných neznámych ľudí. Ale to už trošku predbieham.

Keďže Tomáško má rád zmeny, postupne si preskúmaval všetky hračky. Mesiac sa hral s bagrom, potom prešiel k legu, neskôr k ďalším a ďalším hračkám. Zo začiatku ho nebavilo chodiť vonku, no objavil hojdačku a od nej sa zase po nejakom čase presunul napríklad ku šmýkačke.

Deti, ktoré mal okolo seba, boli vo veku 3 rokov a Tomáško ich veľmi nezaujímal. Aj pre nich bol nástup do škôlky veľká zmena a tým, že chlapec nerozprával, ho odmietali. Hlavne chlapci s ním mali zopár zlých skúseností a Tomáška preto spomedzi seba vylúčili. Keď som počula, ako ho párkrát nazvali, že je hlúpy, bolelo ma to ako pri vlastnom dieťati. Poučená kolegyňou som ale reagovala slovami, že má jazýček ešte málo ohybný a, že im rozumie, len ešte nedokáže všetko slovne vyjadriť. Boli momenty, keď Tomáško na deti nejakým spôsobom reagoval, vtedy som ich na to upozornila a povedala, že im rozumie a snažila som sa ich aj takýmto spôsobom zblížiť.

Oveľa viac sa mi darilo prepojiť dieťa s dievčenskou skupinkou. Vyrábala som im bunkre a zapájala ich do spoločných hier. Deti v tom veku nepotrebovali viesť „vážne debaty“, preto veľakrát stačilo hodiť loptu a hra mohla začať. Tomáško bol pokojný a nikomu neubližoval, deti sa ho preto nebáli, no medzi seba ho takmer vôbec nevolali.

A keďže bola doba „koronová“, škôlka bývala častejšie zavretá než otvorená, preto myslím, že sa mu tak skoro nezunovala. Bola pre neho stále dostatočne zaujímavá a mal čo nové objavovať aj po dlhšom čase. Do škôlky chodil rád, priam do nej ráno utekal. Správanie mal ukážkové. Bol vzorný, nasledoval pokyny a postupne vydržal sedieť pri stole aj počas jedenia, či vzdelávacích a tvorivých aktivít. Neraz ma síce popreháňal po triede, keď napríklad zapínal svetlo a kým som k nemu dobehla, aby som svetlo zhasla, už ho zapol v inej časti triedy. No niektoré nevhodné návyky sa mi podarilo odstrániť a dá sa povedať, že prvý rok bežal „ako po masle“.

Mala som pocit, že všetko je úplne dokonalé. Bola som medzi deťmi, čo je samo o sebe prínosné, rozumela som si s učiteľkami, až som sa niekedy pozastavovala nad tým, že za to beriem peniaze. Keď sa koncom prvého roka začalo jeho správanie meniť a skúšal trochu „vystrkovať rožky“, aj sme sa trochu potešili, že sa konečne osmelil a uvoľnil …

Oľa TemešováOľa Temešová