Čas, kedy sa vymenia role

“Riško je hluchonemý”, pristavil sa jedno ráno pri Riškovej lavici spolužiak.

“Hluchonemý? Prečo si to myslíš?”, dvihla som hlavu od zošita. Je pravdou, že slovo autizmus sme v spojitosti s Riškom za rok a pol v škole ani raz nespomenuli. A určite nie pred deťmi.

Na druhej strane, v triede sme od začiatku otvorene komunikovali o Riškovej inakosti. Pred našim príchodom, pani učiteľka deťom vysvetlila, že budú mať aj spolužiaka, ktorý bude chodiť len na niektoré predmety a keďže nerozpráva, bude s ním chodiť asistentka, aby mu pomáhala komunikovať. Pre deti sme pripravili sériu zážitkových aktivít, počas ktorých sa mohli vcítiť do Riškovej kože a spoznať, aké to je nevedieť rozprávať, nerozumieť či vnímať zvuky intenzívnejšie. O autizme sme nehovorili. Nie preto, že by sme mali snahu tento fakt pred deťmi a ich rodičmi tajiť. Prišlo nám vhodnejšie opísať ho veľmi konkrétne. Hovoriť o tom, prečo Riško trepe rukami, vydáva zvuky, ale nie slová, prečo potrebuje častejšie prestávky a niekoho, kto bude prekladať jeho posunkovú reč.

Môj prúd myšlienok prerušila odpoveď spolužiaka, ktorý stál pred lavicou a sledoval Riška, ako práve skladá puzzle: “Mama mi povedala, že Riško je hluchonemý.” To už dáva zmysel. Nad touto situáciou som sa zamýšľala už veľakrát. Ak by som mala zdravé dieťa, ktoré by mi povedalo o novom spolužiakovi, ktorý nerozpráva, asi by som povedala to isté. Že je hluchonemý. A aj keby som vedela, že je autista, s veľkou pravdepodobnosťou by som mala problém niečo také vysvetliť.

“Tak ho oslov”, vyzvala som spolužiaka.

Díval sa na mňa, či to myslím vážne.

“Naozaj. Povedz jeho meno”, žmurkla som na neho. Usmial sa a bolo jasné, že obaja vieme, čo sa stane. Spolužiak Riška oslovil.

Riško dvihol hlavu od puzzle.

“Tak vidíš. Nie je hluchý. A tiež vieš, že vie povedať pár hlások, slabík a aj slovo mama. Takže nie je ani nemý”.

“Ja viem. Ale mama povedala, že je hluchonemý”, opakoval s úsmevom.

“Tak to môžeme skúsiť urobiť naopak”, navrhla som.

“Ty vysvetlíš mame, ako to je s Riškom. Čo vie, čo nie a ako to je s jeho rozprávaním. Lebo ty to už vieš”.

Vtedy nad zošitom, keď predo mnou stál Riškov spolužiak, som si uvedomila, že občas prichádzajú chvíle, kedy dieťa môže učiť rodiča.

A tomu ja vravím rovnováha 🙂