Asistencia ako negatívny dopad pre žiaka?

Asistentkou som iba necelý rok a tak sa mi možno nepatrí hodnotiť prínosy a negatíva tejto profesie. No keď vidím dôsledky niekoľkoročnej asistencie na Adamovi, ktorého osobne poznám už niekoľko rokov, chce sa mi zaplakať. Hneď a zaraz musím povedať, že na daný stav dieťaťa zďaleka nepôsobí iba asistencia. Ale má tam svoj podiel.

Adam dostal asistentku pred niekoľkými rokmi. Keďže mal viacero „dys“, rodina sa potešila. Adam bude konečne zvládať bežnú základnú školu. Sama viem, čo znamená mať dieťa, ktoré sa všemožne snaží, výsledky má fajn, no tá matematika nie a nie s ňou pohnúť. Keď dostala dcéra pred rokmi ako jedinú sólovú štvorku z matematiky, pričom jej zvyšné známky boli úplne v poriadku, tiež som letela po pomoc ku odborníkom. Tí nám až na druhýkrát čierne na bielom potvrdili, že moja dcéra bežnú matematiku základnej školy nikdy nezvládne. A naozaj sa mi uľavilo, že sa už štvorka na jej vysvedčení viackrát neobjavila. Dnes študuje v Prahe umelecký smer a je veľmi spokojná.

Čo sa ale udialo s Adamom? Kým mojej dcére stačilo, že bola známkovaná podľa nových pravidiel a asistentku nepotrebovala, Adam a jeho trieda áno. Asistentka sa stala na niekoľko rokov súčasťou triedy…

Asistencia je skvelá vec. Vidím, aké je to pre deti prínosné mať v triede staršiu kamarátku, ktorá príde, keď na ňu kývnu, či ju potichu počas hodiny zavolajú. Teda mňa. Aj pani učiteľke prítomnosť asistentky pomáha. Sú úlohy, pri ktorých počúvam volanie môjho mena z každej strany. Pritom tu mám to najdôležitejšie dieťa, kvôli ktorému som tu, „svoju“ Katku. Aj tak sa snažím v takýchto chvíľach pribehnúť ku každému, kto ma volá. Viem si predstaviť, že mnohé pani učiteľky by boli bez asistentiek už dávno vyhoreté. Nie preto, že sú neschopné a nezvládajú svoju rolu. No v každej triede je toľko detí s rôznymi potrebami, hendikepmi, strachom, či nejakými osobnými traumami spôsobenými napríklad rozvodom rodičov. Navyše sú tu deti, ktoré majú skutočný problém s učením, s vnímaním, porozumením, sústredením. A vôbec nie vlastnou vinou. Aj Adam je jedno z takýchto detí. A preto, keď si k nemu sadla asistentka, všetko začalo naberať lepší smer. Jeho známky sa zlepšili, mal viac času na zadania a ak niečo nevedel, bola tu predsa asistentka, tá vedela všetko. Život bol zrazu krajší. Alebo len tak vyzeral?

Adam sa viac a viac spoliehal na asistentkinu pomoc a čoraz menej veril sám sebe. Po čase to dospelo do štádia, že vo svoje schopnosti už neveril takmer vôbec. Bol vystrašený a na každú drobnú poznámku týkajúcu sa jeho osoby, nech bola mierená akokoľvek dobre, reagoval prehnane. Komunikácia s ním nebola jednoduchá. Museli sme si dávať pozor, aby sme sa ho nejak nedotkli a neprehĺbili v ňom presvedčenie o vlastnej neschopnosti…

Adam si po čase začal uvedomovať, že v triede je sám. Nie, že by si ho nikto nevšímal. Dokonca si ho všímali až príliš. Spolužiaci si ho doberali pre každú hlúposť. Na obede sedel pri stole osamelý, kým ďalšie stoly boli obsadené jeho spolužiakmi. Bolo to tak lepšie. Aspoň mu dá každý pokoj. Tak rád by bol neviditeľný… Po čase sa ale konečne objavil niekto, kto sa stal jeho kamarátom. Bol to jeho spolužiak, ktorému tiež prischla asistentka. Erik sa cítil rovnako sám, ako Adam. Napriek tomu, že boli tak odlišní, stali sa priateľmi…

Nie, príbeh nie je vôbec vymyslený, iba mená sú zmenené. Chlapci sa od septembra stanú stredoškolákmi. Každý pôjde vlastným smerom a – bez asistentky. Majú šancu vykročiť správne. Na novom mieste, bez starých spolužiakov. Adam vie alebo aspoň to počuje od svojich blízkych, že je šikovným a skvelým chlapcom a, že v neho veria. A naozaj ním je. Chlapcom múdrym, empatickým. Málo je takých …

Kde sa v príbehu stratila asistentka? Nikde, bola tam celý čas. Chvíľu sedela pri Adamovi, chvíľu pri jeho kamarátovi Erikovi. Nespôsobila jej prítomnosť obom chlapcom hendikep? Nevytvorila múr medzi nimi a ostatnými, ktorí boli „normálni“? Veď tí druhí predsa nepotrebovali asistentku, zvládali veci sami. Čo na tom, že mali oveľa horšie známky? Naozaj, čo na tom???

Premietam si svoj vlastný príbeh. Presnejšie Katkin príbeh. Príbeh dievčatka s downovým syndrómom, ktoré sa v septembri stalo novou spolužiačkou „zdravých“ detí v obyčajnej základnej škole. Aj ja som zo začiatku sedela pri nej. Aj ja som stavala bariéry, pričom som práve tieto bariéry chcela ničiť a pomáhať Katke v adaptácii a v tom, aby ju jej trieda prijala. Aby mala kamarátov. Aby sa stala jednou z nich. No namiesto toho som jej „dýchala na chrbát“ a snažila sa jej pomáhať zvládať učivo prvého ročníka. Až kým nám všetkým nedošlo, že jej plač, jej nechuť chodiť do školy, jej správanie, ktoré nevedela vysvetliť znamenalo jedno jediné: „Chcem byť rovnaká, ako moji spolužiaci!“ Keď oni nemajú asistentku, prečo by ju mala mať ona? Ako ju takto medzi seba prijmú? No a čo, keď sa im mentálne nevyrovná. Ona asistentku nechce.

Katkin príbeh som už opísala v jednom z mojich blogov. Rada by som k tomu pripísala iba toľko, že sa máme čo učiť od detí, ktoré sú nám zverené. Je skvelé byť vnímavý a nebyť na prácu asistencie sám. Veci nie sú čiernobiele, aj keď sa môžu niekedy tak javiť.

Asistencia je dobrá vec. Pre konkrétne dieťa, deti v triede i pre učiteľa. Iba sa jej všetci potrebujeme spoločne učiť. Učiť sa počúvať iných, hovoriť, sledovať, rásť. Až kým nám jej odev padne ako uliaty… 😊

Monika DemeterováMonika Demeterová