Asistencia ako negatívny dopad pre žiaka?

Asistentkou som iba rok a tak sa mi možno nepatrí hodnotiť prínosy a negatíva tejto profesie. No keď vidím dôsledky niekoľkoročnej asistencie na Adamovi, ktorého osobne poznám už dlhší čas, chce sa mi zaplakať…

Adam dostal asistentku pred niekoľkými rokmi. Keďže mal viacero „dys“, rodina sa potešila. Adam bude konečne zvládať bežnú základnú školu. Sama viem, čo znamená mať dieťa, ktoré sa všemožne snaží, výsledky má fajn, no tá matematika nie a nie s ňou pohnúť. Keď dostala dcéra pred rokmi jedinú sólovú štvorku z matematiky, pričom jej zvyšné známky boli úplne v poriadku, tiež som letela po pomoc ku odborníkom. Tí nám až na druhýkrát čierne na bielom potvrdili, že moja dcéra bežnú matematiku základnej školy nikdy nezvládne. Odvtedy vďaka úľavám sa už štvorka na jej vysvedčení viackrát neobjavila. Dnes študuje v Prahe umelecký smer a je veľmi spokojná…

Čo sa ale udialo s Adamom? Kým mojej dcére stačilo, že bola známkovaná podľa nových pravidiel a asistentku nepotrebovala, Adam áno. Asistentka sa stala na niekoľko rokov súčasťou triedy…

Asistencia je skvelá vec. Vidím, aké je to pre deti prínosné mať v triede staršiu kamarátku, ktorá k nim dobehne, keď na ňu kývnu, či ju potichu počas hodiny zavolajú. Aj pani učiteľke prítomnosť asistentky pomáha.

Sú úlohy, pri ktorých som počúvala volanie svojho mena z každej strany. Pričom tu bolo to najdôležitejšie dieťa, kvôli ktorému som v triede pôsobila – „moja“ Anička. Napriek tomu som sa snažila v takýchto chvíľach pribehnúť ku každému, kto ma potreboval.

Viem si predstaviť, že mnohé pani učiteľky by boli bez asistentiek už dávno vyhoreté. Nie preto, že sú neschopné a nezvládajú svoju rolu. No v každej triede je dnes toľko detí s rôznymi potrebami, hendikepmi či osobnými traumami spôsobenými napríklad rozvodom rodičov, že prítomnosť asistentky je viac než žiadúca. Navyše sú tu deti, ktoré majú skutočný problém s učením, s vnímaním, porozumením, sústredením. A vôbec nie vlastnou vinou. Aj Adam je jedno z takýchto detí. A preto keď si k nemu sadla asistentka, všetko začalo naberať lepší smer. Jeho známky sa zlepšili, mal viac času na zadania a ak niečo nevedel, asistentka mu poradila. Život bol zrazu krajší. Alebo len tak vyzeral?

Adam sa viac a viac spoliehal na asistentkinu pomoc a čoraz menej veril sám sebe. Po čase to dospelo do štádia, že vo svoje schopnosti už neveril takmer vôbec. Bol vystrašený a na každú drobnú poznámku týkajúcu sa jeho osoby, nech bola mierená akokoľvek dobre, reagoval prehnane. Komunikácia s ním nebola jednoduchá. 

Adam sa po čase začal cítiť v triede sám. Nie, že by si ho nikto nevšímal. Dokonca si ho všímali až príliš. Spolužiaci si ho doberali pre každú hlúposť. Na obede sedel pri stole osamelý, kým ďalšie stoly boli obsadené jeho spolužiakmi. Bolo to tak lepšie. Aspoň mu dá každý pokoj. Tak rád by bol neviditeľný… Po čase sa ale konečne objavil niekto, kto sa stal jeho kamarátom. Bol to jeho spolužiak, ktorému tiež prischla asistentka. Erik sa cítil rovnako sám, ako Adam. Napriek tomu, že boli tak odlišní, stali sa priateľmi…

Nie, príbeh nie je vôbec vymyslený. Chlapci sa od septembra stali stredoškolákmi. Každý z nich kráča vlastným smerom a – bez asistentky. Majú šancu vykročiť správne. Na novom mieste, bez starých spolužiakov. Adam vie alebo aspoň to tuší od svojich blízkych, že je šikovným a skvelým chlapcom a, že v neho veria. A naozaj ním je. Chlapcom múdrym, empatickým. Málo je takých …

Kde sa v príbehu stratila asistentka? Nikde, bola tam celý čas. Chvíľu sedela pri Adamovi, chvíľu pri jeho kamarátovi Erikovi. Nespôsobila ale jej prítomnosť obom chlapcom hendikep? Nevytvorila múr medzi nimi a ostatnými, ktorí boli „normálni“? Veď tí druhí predsa nepotrebovali asistentku, zvládali veci sami… Čo na tom, že mnohí z nich mali oveľa horšie známky? Naozaj, čo na tom???

Premietam si svoj vlastný príbeh. Presnejšie príbeh Aničkin. Príbeh dievčatka s Downovým syndrómom, ktoré sa pred rokom v septembri stalo novou spolužiačkou „zdravých“ detí v obyčajnej základnej škole. Aj ja som zo začiatku sedela pri nej. Aj ja som stavala bariéry, pričom som práve tieto bariéry chcela ničiť a pomáhať dievčatku v adaptácii a v tom, aby ju jej trieda prijala. Aby mala kamarátov. Aby sa stala jednou z nich. No namiesto toho som jej „dýchala na chrbát“ a snažila sa jej pomáhať zvládať učivo prvého ročníka. Až kým nám všetkým nedošlo, že jej plač, jej nechuť chodiť do školy, jej správanie, ktoré nevedela vysvetliť, znamenalo jedno jediné: „Chcem byť rovnaká, ako moji spolužiaci!“ Keď oni nemajú asistentku, prečo by ju mala mať ona? Ako ju takto medzi seba prijmú? No a čo, keď sa im mentálne nevyrovná. Ona asistentku nechce.

Aničkin príbeh som už opísala v jednom z mojich blogov. Rada by som k tomu pripísala iba toľko, že sa máme čo učiť od detí, ktoré sú nám zverené. Je skvelé byť vnímavý a nebyť na prácu asistencie sám. Veci nie sú čiernobiele, aj keď sa môžu niekedy tak javiť.

Asistencia je dobrá vec. Pre konkrétne dieťa, deti v triede i pre učiteľa. Iba sa jej všetci potrebujeme spoločne učiť. Učiť sa počúvať iných, hovoriť, sledovať, rásť. Až kým nám jej odev padne ako uliaty… 😊