Aničkin príbeh „od A po Z“☺

Keď Anička, dievčatko s Downovým syndrómom nastúpila v septembri 2021 do bežnej ZŠ, nikoho v triede nepoznala. Kvôli jej inakosti, ktorá bola umocnená málo zrozumiteľnou rečou, sa do jej blízkosti nehrnulo žiadne z detí. Navyše Anička sa do spoločných aktivít v triede nezapájala. Načo by tam šla? Aby ju spolužiačka opäť odmietla chytiť za ruku? Radšej ostane v bezpečí pri svojej asistentke. Naša asistentka však vie, že jej hlavnou úlohou je prepojiť Ankin svet so svetom jej spolužiakov. V čase vyučovania síce sedela pri Anke, motivovala ju a pomáhala jej zvládnuť ťažšie úlohy, no práve prestávky boli priestorom na zapojenie dieťaťa do spoločných hier so spolužiakmi. Vymýšľala hry, čítala deťom z kníh a využívala tak každú príležitosť na prepojenie dieťaťa s jeho triedou. Napriek tomu Anička chodila do školy s plačom.

Záhada odhalená

Dôvod Ankinho stavu sme pochopili až po mnohých rozhovoroch inkluzívneho tímu ZŠ a nášho CVI. ANKA CHCE BYŤ SVOJIM SPOLUŽIAKOM ROVNOCENNÁ! Prečo by mala mať asistentku, keď ostatní v triede ju nemajú? Na hodinách chce predsa pracovať sama! A mať pre seba pani učiteľku rovnako, ako jej spolužiaci…

K tomu, aby inkluzívne vzdelávanie zafungovalo, bolo treba urobiť viacero zmien. Tie najpodstatnejšie sme urobili okamžite. Je síce bežné a prirodzené, že asistentka sedí cez vyučovanie pri dieťati, no v našom prípade si cielene presadla do zadnej časti triedy a začala sa viac venovať ostatným deťom. Pani učiteľka tak mohla sústrediť väčšiu pozornosť na Aničku.

Ďalšiu zmenu si Anka vydobyla u svojich rodičov. Do budovy školy teraz prichádzala sama. Z auta vykročila bez mamkinej pomoci a sebaisto kráčala ku škole. V triede to teraz vyzeralo tak, že Anička asistentku nepotrebuje, no práca asistentky tu ani náhodou neskončila.

Asistentka preto dieťa neprestajne pozorovala a všetky zmeny a navnímané potreby nenápadne oznamovala triednej učiteľke. Zámerne prichádzala ku Ankinej lavici a venovala sa deťom v jej blízkosti tak, aby si dieťa uvedomovalo jej pomoc ako bežnú vec namierenú voči všetkým deťom.

Konečne zmena!

Anka si svojich spolužiakov všímala teraz oveľa intenzívnejšie. Keď zbadala, že deti si vyberajú pomôcky z tašky, urobila tak aj ona. Keď začali čítať zo šlabikára, zapojila sa tiež. Bola odrazu sebavedomejšia a komunikatívnejšia. Netrvalo dlho a Anička pri raňajšej spoločnej aktivite vstala zo svojej stoličky a nesmelo sa zapojila medzi svojich spolužiakov, ktorí to ocenili spontánnym potleskom. Zapájala sa do aktivít a postupne bola spolužiakmi nielen akceptovaná, ale aj prijímaná. Medzi deťmi si našla kamarátov, ktorí sú jej blízki, majú ju radi a pomáhajú jej.

Po nejakom čase Anička pochopila, že bez pomoci svojej asistentky sa s učivom ďalej nepohne. Nie, nevrátili sme sa do starého modulu, kedy asistentka sedela pri dieťati a nazerala mu spoza chrbta. Teraz stačilo gesto, či pohľad dieťaťa a prisunula si k dieťaťu stoličku, pomohla mu so zadaním a opäť si odsadla. A aby to nevyzeralo tak, že pomáha iba Anke a nezopakoval sa starý scenár, stále obiehala celú triedu.

Že by happy end?

Anička behom roka nadobudla pocit bezpečia a istoty nielen pri asistentke a pani
učiteľke, ale v rámci celej triedy. Je uvoľnená, smeje sa, žartuje a behá s chlapcami po
triede. Nie, nie je to happy end. Ale má k nemu blízko, za čo sme vďační. No aj
keď v Ankinej triede vidíme veľkú zmenu, vieme, že pred nami je ešte kus práce. Veď
ktovie, čo nás čaká od septembra?

(Príbehy Aničky a jej spolužiakov si môžete prečítať v predošlých blogoch pod názvom
„Z denníka Alky“. Aničku v nich môžete nájsť pod pseudonymom „Katka“.)