Cesta asistentky pod krídlami projektu Alka – úvod

„Asistent ako láskavý kamarát“ – uchu a duši lahodiace slovné spojenie mojej pracovnej náplne. Takto krásne a vznešene začínalo moje nové poslanie pilotného projektu ALKA, ktoré si ma našlo po pol roku dobrovoľníckej činnosti v Centre včasnej intervencie v Košiciach. Náhodou – nenáhodou som sa dostala do škôlky, kde pracovali aj moje kamarátky. Môj nový malý trojročný šéf bol milý, prítulný, pokojný chlapček, s predpokladanou diagnózou PAS a zníženou komunikačnou schopnosťou, nahradil mojich doterajších šéfov – vedúcich manažérov veľkej spoločnosti, ktorým som bola asistentkou počas predošlých rokov.

 

Po veľkých životných zmenách, kedy som zmenila bydlisko, prácu a životné postoje, prišla táto ponuka akoby sama. Ani som to nečakala a ja som jej len s radosťou povedala Áno – s  vedomím, že o tom veľa neviem. Ani o diagnóze, ani o práci v škôlke, bez znalostí a praxe, len s odvahou a túžbou srdca, aby môj život mal zmysel, aby som cítila, že žijem a môžem byť niečomu alebo niekomu nápomocná na tomto svete. Aj keď len byť oporou a podporou tomuto jednému malému človiečikovi v novom škôlkarskom prostredí. Téma škôlky mi bežala na pozadí v hlave už od základnej školy, keď sme mali nahlásiť naše budúce povolanie. Neskôr už v zrelšom veku som aj mala vyplnenú prihlášku na pomaturitné pedagogické minimum, ale keďže v tom istom čase mi vyšiel aj pozitívny tehotenský test, táto prihláška skončila v koši. Po materskej vo mne síce vyvstala túžba realizovať sa v sociálnej sfére, no zistila som, že bez vysokoškolského diplomu veľmi pomáhať nemôžem. Až po ďalších rokoch to osud vymyslel za mňa a zariadil to tak, že ma poslal do škôlky na pomoc dieťaťu so špeciálnymi potrebami v inklúzii.

Ale po roku a pol vystriedalo toto počiatočné nadšenie frustrácia, beznádej, smútok a viacero ťažkých nocí, keď som nedokázala spať a rána, kedy sa nedalo spať od trápenia – no aj takto to môže dopadnúť.

Ale poďme pekne od začiatku …

Oľa TemešováOľa Temešová